Videokracia

Presskit

Premiéra: 25. novembra 2010

V Taliansku mal na televízny priemysel po tri desaťročia vplyv iba jeden muž. Ako televízny magnát a neskôr premiér, Silvio Berluscony vytvoril perfektný systém televíznej zábavy a politiky.

Ako nikto iný mal vplyv na obsah komerčnej televízie v Taliansku. Jeho televízne kanály, známe pre ich až príliš časté vystavovanie takmer nahých dievčať, chápu mnohí ako zrkadlo ich vlastných chúťok a osobnosti. Dnes má 80 percent talianskej populácie televíziu ako hlavný zdroj informácii. Televízia bola vedome zaradená do marketingového kanalu, nesúcom posolstvo k masám, „pobav sa a zabudni na chvíľu na tvrdú realitu“. Najdôležitejšia vec je byť rozpoznávaný a byť videný. Postavenie hviezdy, peniaze a obdiv ľudí potom príde automaticky.

Řežisér Erik Gandini žije vo Švédsku, ale narodil sa a vyrástol v Taliansku. Vo Videokracii sa vracia do rodnej zeme a zobrazuje z vnútra následky televízneho experimentu, ktorému su Taliani vystavení už 30 rokov. Získava jedinečný prístup do tých najvyšších sfér, dokonca i k premiérskemu letnému rezortu na Sardínii.


Slovo režiséra:

Berlusconiho komerčná televízia pre mňa a moju generáciu bola dôležitou skúsenosťou. V neskorých 80. rokoch, keď mi bolo 20, som sa presťahoval z Bergama do Švédska a spoznal tak odlišnú „televíznu klímu“. Stále sa pamätám na svoje nadšenie, keď som si uvedomil, že švédska Štátna televízia nevysiela vôbec žiadne reklamy, žiadne odhalené tancujúce ženy a nenadabované zahraničné filmy. Tam som odhalil „kreativný dokument“, žáner, ktorý som si zamiloval a ktorý je vo Švédsku považovaný za vysoko rešpektované filmové umenie, ktoré ma priestor ako v televízii, tak v kine.

Od vtedy som bol usrtnulý nárastom sily a unikátnej úlohe televízie v Taliansku. Boli tam politické kontexty: televíziu vlastní a kontroluje Silvio Berlusconi, ktorý ako jediný muž má viac ako po 30 rokov vplyv na komerčnu televíziu. Ale je tam taktiež dopad na ľudské duše. Po nás Talianov slovo televízie neznamená aktuálny televízny príjimač. „Televisione“ sa stale niečim omnoho viac, mocnou a záhadnou bytosťou so zlou neznámou silou, ktorá vstupuje do takmer každého aspektu života, do snov a samozrejme politiky. Takmer ako monštrum.

Keď som sa vrátil do Talianska, našiel som štát plný napätia, nie tak medzu tými, ktorí podporujú Berlusconiho a jeho oponentmi, ako skôr medzi televíznou elitou a bežným divákom, medzi tými, ktorí benefitujú z televízie a tými, ktorí sú odsúdení sa na ňu iba pozerať. Mladí ľudia, ktorí sa posiľujú tým, že sa vidia v televízii alebo držia v ruke kameru.

Potom, čo som strávil posledných 20 rokov vo Švédsku, som sa vydal na cestu do Talianska, do talianskeho televízneho sveta. Sveta, ktorý je veľmi tesne spojený s premiérom Silviom Berlusconim a ktorý sa rád prezentuje ako nevinný a „iba zábavný“. Sveta, ktorý mi dal niekedy desivú a niekedy naozaj dojemnú skúsenosť možnosti nového svetového poriadku, „zákona obraz“ - Videokracie.

Erik Gandini