Mongolsko - V tieni Džingischána

Presskit

MONGOLSKO – najnovší dokument Pavla Barabáša je putovaním naprieč krajinou, ktorá natrvalo zmenila tvár sveta

„Ozajstné Mongolsko sa začína až tam, kde končia koľaje od áut“

Nad hlavami visí vzduch čistejší ako krištáľ, nedozerná zelená step nemá konca kraja. V noci do tmy prehovoria milióny hviezd. Vzdialenosti sú pre domorodcov relatívne, lebo k najbližšiemu mestu budú mať zajtra rovnako ďaleko ako dnes. Krajina vás núti putovať a ponúka akýsi druh voľnosti, aký som nezažil inde na svete. Volanie duše horlivo nasledujete, od jurty k jurte, snažiac sa pochopiť život tohto kočovného národa, ktorý kedysi vládol najväčšej ríši sveta. 


S čistou hlavou

Pri putovaní Mongolskom vás spoľahlivo povedie len jedna jediná cesta - intuícia. Mapy sú staré a nepresné a vzdialenosti sa merajú skôr v hodinách strávených na koni. Asfalt dokonale vystretý v štyroch prúdoch z východu krajiny na západ bol len predvolebným heslom staronových komunistov v roku 2000. Sľubovali cestu tisícročia dlhú dvetisíc päťsto kilometrov. Prvých sto končí za Ulanbátarom smerom na západ. Asfalt sa mení na prašné vyjazdené koľaje utekajúce za nekonečný horizont. V rozľahlej krajine si treba zážitky zaslúžiť. Ozajstné Mongolsko sa totiž začína až tam, kde sa strácajú cesty. Ešteže máme Encha, ktorý síce najzápadnejšom cípe Mongolska nebol, ale v kľúčových momentoch vždy nepochopiteľne ukáže správny smer. Na našu otázku s úsmevom odpovedá: „My Mongoli nosíme kompas v hlave“.

Ja som nosil v hlave Mongolsko - ako osobité miesto na mojej mape sveta. A tak sme si so starším synom Jurajom a štyrmi kamarátmi zabalili všetko potrebné pre život napospas prírody, gumený raft na splavenie mongolských riek, ľadovcovú výstroj na zdolávanie Mongolských hôr i prúty na rybačku a vydali sa na „divoký východ“, do históriou opradenej krajiny medzi Ruskom a Čínou, ktorej impérium v 13. storočí siahalo až na územie Slovenska. Kedysi výbojný národ sa nakoniec zžil s filozofiou, že človek by mal zostať tam, kde sa narodil. Chceli sme teda Mongolsko zažiť na vlastnej koži.


Jazera plné rýb

Enchova dokonalá orientácia nás vedie po horských cestách, ktoré bežný Európan nevidí. Najvyššie kopce Mongolska tvoria pohraničnú oblasť s množstvom horských jazier. Strmými skalnými cestičkami nás vedú naši sprievodcovia a my sa len snažíme dôverovať naším koňom, že prejdú ponad strmé zrázy bez pošmyknutia. Nasledujúce dva dni po strastiplnej ceste ledva chodíme po vlastných. Ešteže sme so sebou ťahali z domu raft.


Pozor raft na obzore!

Podľa Kazachov žijúcich so stádami pri rieke sme prví podivíni, ktorí splavili ich Bielu rieku, ktorá vyteká z najdlhšieho ľadovca Mongolska. Nechápali naše počínanie veď jazda na koni je iste rýchlejšia. Po oboch brehoch dravej rieky si nás zvedavo obzeralo pätoro druhov dobytka, ako Mongoli volajú svoje kone, jaky, ovce, kozy a dvojhrbé ťavy. Existuje približný vzorec, ktorý vyjadruje relatívnu hodnotu týchto piatich zvierat: kôň má cenu 5-7 oviec alebo 7-10 kôz. Ťava má cenu 1,5 koňa. Mor, čiže kôň je pýchou každého kočovníka. Dokáže prečkať tuhú zimu, ktorá v týchto končinách trvá osem mesiacov a produkuje ich milovaný nápoj – kvasené kobylie mlieko. Na koni sa učia jazdiť hneď ako začnú chodiť.


Poklad nomádov

Dobytok je pre nomádov všetkým, čo majú. Už od čias Džingischána sú neustále na cestách. Aj štyrikrát do roka nakladajú svoje živobytie na ťavy, alebo zázrakom pojazdný nákladiak a putujú za potravou pre ovce, kozy, jaky. Aby bola rodina pastiera sebestačná, musí chovať aspoň 250 kusov dobytka. Žijú v jurtách, pod okrúhlou drevenou konštrukciou, ktorej strechu pokrýva celtovina a od zimy ju izoluje ťavia vlna. Tunajší ľudia žijú tak, ako kedysi ich predkovia. Nie sú hladní, nie je im zima a to je pre nich základ. Je ťažko predstaviteľné, že netúžia po čomsi inom. Jazdiť v autách, vlastniť byt na jednom a tom istom mieste, ktoré sa s nimi nepohne, jesť v reštauráciách. A pritom deti niektorých pastierov odchádzajú. V mladom veku a práve vtedy, keď ich človek najviac potrebuje. V Ulanbátare sa zrazu nemusia toľko hýbať, starať sa o potravu, dobytok. A zároveň spoznávajú stres. Pre pastierov je to neznámy pojem. Kozy, ovce a jaky sa nikam neponáhľajú, pasú sa na stepiach, spia pod holým nebom a vedia, že dva razy denne ich oslobodia od mlieka, ktoré sa v nich hromadí. Zle je najmä, keď neprší...


Džingischán ako boh

Je mi stále väčšou záhadou ako nachádza Ench cesty v jednotlivých údoliach, ako nachádza neviditeľné koľaje po aute, ktoré tadiaľto prechádzalo pred niekoľkými týždňami. Čakajú nás ďalšie hory, planiny a stretnutia. Sú dni, kedy naopak nestretneme nikoho. Prespávame pod holým nebom, v absolútnom tichu, pod hviezdami, ktorých nikde nie je viac ako práve tu. Na juh od nás, tam, kde sa dnes rozťahuje Gobi, najsuchšia a druhá najväčšia púšť planéty, bolo pred tristo miliónmi rokov more. Mongolsko je dodnes rajom pre geológov a bádateľov. Existujú tu miesta, z ktorých sa dá čítať história Zeme ako v otvorenej knihe. Ľudia, ale aj miesta dýchajú minulosťou. Duše Mongolov okrem budhizmu, ktorý na mongolské planiny priniesli Tibetskí mnísi, dodnes drží aj Džingischán. V Mongolsku sa po ňom pomenúvajú deti, jeho portréty nájdete na bankovkách, v uliciach i školách. Pred osemsto rokmi sa mu podarilo zjednotiť miestne kmene a v roku 1206 bol zvolený chánom všetkých Mongolov. Pri nohách mu ležal doslova celý svet. Postupne ovládol severnú Čínu, strednú Áziu, časť Ruska, územie dnešného Afganistanu, Iraku, Iránu a Tibetu a položil základy najväčšej ríše v dejinách ľudstva. Jeho nasledovníci zavítali až na územie bývalého Uhorska, prišli až k nám. A dnes po jurtách, ktoré zložia a presunú ich „pradeti“ nezostáva ani stopa, len čistý, sťa anglický trávnik bez jedinej smietky. Mongolsko je skrátka krajina, o akej môžu milovníci neporušenej prírody len snívať. Nie nadarmo je označovaná ako posledná bašta nepoškvrnenej zeme v Ázii. Kočovnícka minulosť tunajších domorodcov nepotrebovala mestá, služby ani infraštruktúru, k čistote prispeli šamanské zákazy znečisťovania prírody, ktoré platia dodnes. Ak do prírody potiahnete asfalt, pominie sa aj ich intuícia, ktorá zohráva hlavnú úlohu pri rozhodovaní na cestách krížom-krážom panenskou krajinou.

Pavol Barabáš, spracoval Juraj Sedlák


O FILME

Dnešné Mongolsko má najnižšiu hustotu obyvateľstva na svete. Rozľahlá a ľudoprázdna krajina s dávnou históriou vzbudzuje u mnohých zvedavosť. Vydáva sa do nej aj partia priateľov za dobrodružstvom do najodľahlejších stepí. Do miest, kde nie je nič, iba rozľahlé pláne pod veľkým modrým nebom. Kde je len slnko a pocit voľnosti. Cestujú naprieč celou krajinou od západu na východ. Pred sebou majú vytýčený jasný cieľ – spoznať krajinu, ale mimo zvyčajných ciest. Splavujú rieky, na koni prechádzajú cez údolia, vystupujú na najväčšie ľadovcové štíty. Putovanie im umožňuje lepšie spoznávať nomádov pasúcich svoje stáda okolo bielych júrt. Styk s nimi, ich kultúra, pohostinnosť, ekologický spôsob života a prirodzená radosť ich núti zamyslieť sa nad našim životným štýlom s tak rozdielnymi hodnotami. Pri potulkách Mongolskom sa ani len nechce veriť, že ide o potomkov ľudí, ktorí podľa dobových historikov rozsievali strach po celej Európe. Odkaz Džingischánovho ducha sa tu však zdá oveľa prítomnejší než kedykoľvek predtým. Ešte začiatkom 13. storočia v  Číne nikto nepočul o Európe a v Európe zas nikto o Číne. Žiadna osoba v tom čase nevykonala cestu z jednej tejto oblasti do druhej.  V roku 1227, keď zomrel Džingischán, spojovali obe tieto časti sveta diplomatické i obchodné kontakty. Začiatok cesty však sprevádza viac otázok ako odpovedí: Ako históriu zachytili mongolské kroniky? Kde sa vlastne podel taký bojovný a veľký národ? Sú myšlienky globalizácie len otázkou dnešných sociologických teórií?