Masaryk, 2016 Garfield Film

Film postavíme na krátkom výseku zo života Jana Masaryka a dáme do úvodu titulok „podľa skutočnej udalosti“, rozhodli sa filmári a aj tak urobili. Na prvý pohľad nemusí byť zjavné, prečo, napokon, pri historických filmoch to nebýva veľmi zvykom. Možnože užité zaklínadlo tu má upozorňovať na svoje jemnejšie významové odtienky. Masaryk nie je vernou rekonštrukciou, je skôr inšpirovaný skutočnosťou, vytvára obraz skutočnej postavy ocitnuvšej sa priamo v centre diania, keď sa rozhodovalo o osude Československej republiky.

Sex, drogy a Masaryk a tak podobne. Veľvyslanec v Británii neušiel bezprostredne po Mníchove do Ameriky, aby sa nechal zavrieť v psychiatrickom sanatóriu, jedinom mieste, kde sa v živote „cítil dobre“. Jeho ošetrujúci doktor – emigrant z Hitlerovho Nemecka – je tiež vymyslený. O Masarykovom užívaní kokaínu sa v biografiách špekuluje, ale žiadne definitívne slovo nepadlo, asi tak ako o jeho skone, teda či krátko po komunistickom prevrate v roku 1948 z okna kúpeľne vypadol alebo bol vyhodený. Nevie sa.

To všetko sú bežné postupy filmových životopisov. Ako správne pripomína Pavel Kosatík, autor knihy Jan Masaryk: pravdivý příběh (vyšla, samo sebou, v reedícii koncom roku 2016), z ktorej režisér, spoluscenárista a spoluproducent Julius Ševčík vychádzal, film si netreba pliesť s vedeckou monografiou. Nemať vo filme o vysoko postavenom politikovi v strednom veku odhalené zadky a prsia aspoň troch krásnych žien by bolo fackou bontónu. Rovnako tam patrí aj zvodne farebný chlast a tie čiary.

Avšak aj ja preháňam. Sexuálne scény majú, myslím, len dve herečky, a keď je jednou z nich český národný poklad Eva Herzigová, ako podmaz mohla ísť rovno hymna, beztak ju opitý Masaryk przní na klavíri už v úvodnej sekvencii (myslím hymnu). Druhá z filmových partneriek (britská herečka Gina Bramhill) zasa dáva facku hlavnému hrdinovi (v politickej, nie mileneckej hádke!), takže aj tie štrbavé a škuľavé feministky si prídu na svoje. (Azda odpustia, že hoci ich s Jendom spáva len zopár, všetky ženy, ktoré stretne, ho nejakým spôsobom zbožňujú, veď to je u plešatých tanečníkov s výtečným rodostromom úplne normálne).

Predvojnovú a zakrátko vojnovú depresiu si synáčik tatíčka Masaryka lieči v americkom sanatóriu. Počas toho môže meditovať nad flashbackmi predovšetkým z posledných dvoch rokov, keď sa rozbehla sudetská kríza a vyvrcholila v Mníchove. No vrátime sa aj do roku 1935, keď tatíček leží na smrteľnej posteli a synovi nakazuje, aby sa držal Beneša. Komplikovaný otcovsko-synovský vzťah autori naznačujú úspešnou skratkou. Jan sa k tomu vráti ešte raz vo verejnom prejave, čo úplne stačí, tieň otca-zakladateľa republiky, ktorý deťom asi nemal kedy dať veľa lásky, je vrhnutý tak, že si ho pamätáme a prijímame ako jeden z dôvodov synovej lability.

Garfield Film

Flashbackov je veľa, ale v zásade sa pohybujú v jednej časovej línii a ku každému je priradený dátum pre ľahšie zaradenie. Neočakával by som migrény, skôr príjemné pocity, k čomu prispieva aj klasická kamera Martina Štrbu a rutinný strih medzi scénami z rôznych období a prostredí, až taký rutinný, že je takmer nepostrehnuteľný. O to viac si môžete všímať ponášky na dobovú swingovú hudbu – ďalší výživný zdroj príjemných pocitov. A keby ste sa ešte stále z nejakého mne neznámeho dôvodu necítili dobre, ľady roztopí samotný Masaryk svojím príslovečným humorom. (Možno neviete, ale po jeho smrti vyšlo viacero zbierok vtipov údajne z jeho hlavy).

Obidvoch najdôležitejších hercov Rodena aj Kaisera všetci všade chvália. Čo dodať, zaslúžia si. K úspechu prispeli aj vynikajúce masky. Slovenskí herci obišli s vedľajšími alebo epizódnymi postavami: najväčší priestor má Milka Vášáryová ako Masarykova slovenská sekretárka. Po čerstvej skúsenosti s Jánom Greššom ako prezidentom v Únose pôsobí trochu kuriózne, že tu si zahral iného významného slovenského politika, premiéra Milana Hodžu. Má však dokopy jednu scénu.

Naratív filmu si zaraďte do šanónu „pád na dno – pozviechanie sa“. Stroskotaný Jenda spočiatku detinsky odmieta pomoc svojho „nacistického“ doktora, no takisto odmieta odísť z liečebne. Ako sa dozvedajú viac o tom druhom (napríklad o doktorovej sexuálnej orientácii), rozvíja sa medzi nimi porozumenie. Paralelne vo flashbackovej línii prebieha vzťah medzi Masarykom a Benešom. Kritický moment prichádza s Benešovou „zradou“ a Mníchovom. Otázka je, či sa Masaryk zotavil natoľko, aby dokázal Benešovi odpustiť a vrátiť sa do Londýna ako člen exilovej vlády.

Garfield Film

Psychologicky uspokojivý scenáristický oblúk kopíruje schému obľúbených historických filmov o „vstaní z popola“. Prijme hrdina svoje dejinné určenie napriek všetkým svojim chybám, pokleskom, slabostiam a nedôvere okolia? Zoberie na seba bremeno mýtu, ktorý potom všetci lačno hltáme? Musí, inak by nevznikol mýtus a nemali by sme sa čím kŕmiť. Zo všetkého najviac Masaryk pripomína český variant Kráľovej reči, ktorý bol tiež zasypaný oceneniami a všeobecne adorovaný. Masaryk získal historicky najvyšší počet Českých levov, dvanásť, Kráľova reč mala tiež dvanásť oscarových nominácií, hoci nakoniec získala „iba“ štyri.

Majú spoločný žáner, príbehový rámec a v rámci žánru ešte aj zasadenie do rovnakej epochy. Tiež ich spája konvenčnosť použitých výrazových prostriedkov, obidva sú naskrz bezpečné a umiernené, veľmi obozretne šteklivé a „zdravo“ patriotické. Českým vlastencom možno nebudú po vôli výstrednosti, ale minimálne v chlaste a ženách dokážu „svojho Jendu“ pochopiť, inde prižmúriť oko a z mobilizácie vojenských historických klubov im bude behať mráz po chrbte. Producent je zasa presvedčený, že dostal artový film k masovému divákovi, čo mu neberiem, v každej zložke výsledného produktu sa prejavuje vysoká profesionalita, ale ak sa ma pýtate, aký artový film to Biermann oferoval biednemu plebsu, tak vravím štandardný. Trochu dojme, trochu pobaví, neurazí, strávi sa ľahko. Bez následkov.

Biermanna viac než za povznášanie más uznávam za distribučné čachre, vďaka ktorým sa film vôbec mohol uchádzať o Českého leva (a teraz pre ne menia v Čechách pravidlá). A aj o slovenské Slnká v sieti, ktoré sa SFTA nezmyselne rozhodla udeľovať už každoročne, takže za rok 2016 bude najlepším slovenským filmom jeden z trojice českých filmov Ja, Olga Hepnarová, Učiteľka alebo Masaryk.