Chronos © 2015
Zrkadlové platne na plafóne odrážajú bar s jedným zákazníkom. Kamera sa zosúva nižšie na chrbát muža v čiernom kabáte. Na pulte má položený drink a mobil. Podľa krátkej synopsy ide o staršieho biznismena. S ohľadom na Richarda Stankeho, ktorého nezameniteľnú tvár spoznáte, keď kamera dopláva na jeho profil, odhad poopravím; je v strednom veku. Nezaujato, roztržito sa hrá s mobilom. Nikomu netelefonuje, ani nepíše. Dopije, ihneď si vyžiada doliať. Bez slova, gestom. Z barmana vidno iba ruku držiacu fľašu.
Prvý strih prichádza po minúte a niečo. Muž vystupuje po schodoch, v ruke kľúč s príveskom, aké sa používajú v hoteloch. Prívesky s číslami izieb. Domnienku potvrdzuje ďalší záber chodby s radom dverí po oboch stranách. Čo sa ešte dá doteraz usúdiť? V prvom rade, že príbeh je rozprávaný bez hovorenia. Celý čas (11 minút) nepadne jedno slovo. Úvodná scéna ukazuje, že muž je sám mimo domova niekde na hoteli. Na bare okrem neho a obsluhy nikto nie je. Samotu, izoláciu a prenesene osamelosť režisér Martin Kazimír zdôrazňuje blokovaním postavy barmana mimo obraz a narábaním s telefónom. Prostriedok komunikácie hrdina nevyužíva, rezignovane ho odsúva. Prostredie a situácia sú anonymné a nejasné. Tlmené osvetlenie, obraz akoby za dymovou clonou.Tajuplnosť, pocit čakania na rébus podporujú aj ďalšie špecifické prostriedky. Stredová symetria, vyskytujúca sa v každom z prvých troch záberov (dokopy dve a pol minúty filmu). Ambientná hudba. Pomaly plynúce pohyby kamery. K nim sa pripája aj jemný, ale stále pozorovateľný vertigo efekt (dolly zoom) v zábere na chodbe, keď Stankeho podnikateľ s kľúčom v ruke zaváha a vracia sa k dverám, okolo ktorých už prešiel. Efekt vyvoláva zdanie, že okno na konci chodby sa približuje alebo zväčšuje oproti postave. Ak si niečo všimnete, výsledkom môže byť nárast dezorientácie.
Je to dôležité, lebo ihneď potom sa charakter (a s ním aj obecenstvo) stáva svedkom rébusu, ústredného tajomstva. Otvára dvere, osvetľuje ho jas z okna a na jeho tvári sa zreteľne odráža prekvapenie. Neobvykle, akoby až v nasledujúcom zábere sa odohrá to, čo ho malo prekvapiť. Izba sa v sprievode zvukového efektu doslova otáča naruby, dolu hlavou (stropom). Muž vstupuje do prevrátenej izby, strop s lustrom je dlážka, posteľ a ďalší nábytok sú na strope. Otočenie miestnosti funguje v prvom rade ako ďalší (zatiaľ najvýraznejší) efekt pre diváctvo. Podľa mužovho výrazu sa preňho izba prevrátila už vo chvíli, keď otvoril dvere. Okrem efektnosti však „prevrátenie“ akcie a reakcie odkazuje pomocou strihu na tému filmu, obsiahnutú aj v názve – Chronos, teda čas alebo postupnosť času.
V otočenej izbe biznismen najskôr siaha po telefóne na stolíku pri posteli, no zjavne je hluchý. Keď pustí slúchadlo, ostáva visieť na šnúre, akoby naň platila normálna gravitácia, čo vyvoláva otázky, ako je to vlastne s fyzikou izby. Ak ide o chybu alebo nedomyslenie, problém je zanedbateľný, režisér však môže aj úmyselne dezorientovať ako pri dolly zoome na chodbe. Prevrátená izba spätne odôvodňuje voľbu úvodného záberu na odraz z barového stropu. Nie samoúčelnosť, ale obrazové zviazanie s dejom a celkovou témou.
Späť na chodbe sa hrdina hrá s číslovkou na dverách. Dá sa pretočiť z deviatky na šestku. Vnútri niečo buchne, a po vstupe dovnútra sa izba nachádza v „normálnom“ stave, telefónne slúchadlo padnuté na zemi vedľa stolíka. Upokojenie situácie a kontakt s realitou prezrádza aj zavibrovanie mobilu. Muž podíde k oknu. Na tvári sa mu zase zračí prekvapenie. V zábere z jeho pohľadu cez okno je tentoraz celý svet hore nohami. (Mimochodom, svet tu reprezentuje Svätoplukovo námestie v Nitre s výhľadom na hrad.) Kamera a hrdina upriamujú pozornosť na modrý balón, (v)znášajúci sa z oblohy do rúk malého chlapca.
Prvú zreteľnú indíciu k zobrazovaným pochodom poskytuje krátko po vstupe do izby obrázok presýpacích hodín, kľúč k pochopeniu sa nachádza práve v zábere na námestie. Keď balón na šnúrke „padá nahor“, chlapec rumádzga. Keď ho chytí do rúk, plač sa ihneď mení na smiech. Čas (chronos) plynie opačne (anti-chronologicky). Prevrátenie perspektívy (v izbe alebo vo svete) obrazovo znázorňuje prevrátenie plynutia času. Hrdinov sústredený výraz naznačuje, že to chápe rovnako.
Istý si účinkami, číslovku na dverách pretáča naspäť na deviatku. V ďalšom zábere stojí pred umývadlom na izbe, rukou si prechádza po tvári. Kazimír strihá na posledný pôsobivý detail. Voda kvapká nahor. Tok vody sa bežne metaforicky viaže s plynutím času. Biznismen si líha spať na plafóne vedľa lustra iba s vankúšom a prikrývkou. Svetlo a tiene z okna a otáčanie kamery okolo vodorovnej osi oznamujú striedanie dňa a noci. Ráno upratovačka prechádzajúca okolo izby napraví číslovku. Postava vnútri padá z plafónu na posteľ, izba sa pretáča do „riadnej“ polohy. Hrdina sa zobúdza ako asi desaťročný chlapec, odchádza.
Minulý rok získal Chronos hlavnú cenu na festivale sci-fi filmov v New Yorku. Prináša variáciu na obľúbenú tému cestovania v čase, ale v skutočnosti s vedeckou fantastikou nemá veľa do činenia. Mechanizmus obrátenia časovej postupnosti nezväzuje so špecifickou technológiou alebo vedeckou metódou, vlastne neobsahuje žiadne uspokojivé vysvetlenie procesu, ktorý sa v hotelovej izbe odohráva. Preto má bližšie skôr k čírej fantastike alebo mysterióznym príbehom. Túto interpretáciu podporujú aj rekvizity. Kľúče alebo presýpacie hodiny nepatria k moderným technológiám a telefóny, ktoré by sa tak dali označiť, či už šnúrové alebo bezšnúrové, nespĺňajú ani primárnu funkciu. Neprenášajú informácie, jedine rozptyľujú. Hra s číslovkami odkazuje až na číselnú mystiku.
Nedovysvetľovanie nie je chyba. V krátkom filme je požehnaním, ak na jeho konci chcete vedieť a vidieť viac zo sveta, ktorého ste sa na chvíľu stali súčasťou. Kazimír klasické školské zadanie (hotelová izba) premenil z obmedzenia na priestor invencie. Rozpráva obrazom, detaily (kľúč, číslovka, Stankeho tvár) dávkuje presne podľa potrieb príbehu. Rovnako funkčne používa kamerové efekty a pohyby (tracking, otáčanie, zoom) aj zvukové ruchy a efekty Michala Horvátha (zmena plaču na smiech, zvuky pri prevracaní izby). Atmosféru vynikajúco dopĺňa hudba Franta Kormaňáka. Úspech v New Yorku a ďalšie festivalové uvedenia odzrkadľujú, že Martin Kazimír má na film nielen talent, ale aj potrebné zručnosti na vysokej úrovni. Scenár a strih si robil sám ako pri predchádzajúcich filmoch. Aj keď tempo je rozvážne (nie rozvláčne), nie je tu záber navyše, ani príbeh neobsahuje zbytočné rozšírenia a odbočky. Režisér-študent pre naše filmové či televízne prostredie predstavuje prísľub kvality. Mal by to ešte potvrdiť pripravovaným magisterským filmom Mĺkva voda.
