Fantastické zvery a ich výskyt

Päť rokov potom, ako kinosály pukali vo švíkoch pri poslednom zo série filmov podľa série Harryho Pottera, sa fiktívny svet mágie z pera J. K. Rowlingovej rozširuje. Na plátne sa tentoraz odohráva iný príbeh, ktorý je do potterovského čarodejného univerza ukotvený len pár dobre známymi menami, hoci niekoľko ďalších tiež znie trocha povedome.

Ocitáme sa teda – my, verní fanúšikovia, ale aj tie desaťročné deti, ktoré si návštevu kina vydupali u svojich rodičov – v polovici dvadsiatych rokov vo vtedy ešte relatívne pokojnom New Yorku. Nechávame sa sprevádzať po amerických „čarodejníckych reáliách“ a fanúšikovia si užívajú geografické a kultúrne rozšírenie sveta, ktorý tak dobre poznajú. Tí druhí, čo dokážu spájať písmenká do slov zo dva-tri roky, a teda potterovie sériu zrejme ešte nečítali (určite nie celú), v týchto chvíľach nechápavo hľadia na titulky. V horšom prípade sa pýtajú svojich rodičov, prečo tomu nerozumejú a čo sa teraz deje. Rodičia ani nestihnú odpovedať a dej sa posunie ďalej. Ďalšie otázky.

Viete, kam tým mierim. To, že sa vo filme máva čarovným prútikom, ešte neznamená, že je film pre deti. Ak Harry Potter patril do coming-of-age literatúry, tak Fantastické zvery sú pre tých, ktorí na knihách ozaj vyrástli, dnešných dvadsiatnikov, možno tridsiatnikov. Prvý diel tejto plánovanej päťdielnej série totiž pokračuje v témach, ktoré čoraz silnejšie rezonovali v neskorších dieloch Harryho Pottera. Reč je o xenofóbii a kastovaní, o strachu z odlišnosti, ktorý ľudí delí na nás a tých druhých, o odpore nečarodejníkov voči mágom a, naopak, o pocite rasovej nadradenosti v časti čarodejníckej verejnosti. Film však s týmito témami pracuje v rovine komfortnej pre mainstreamového diváka – buď preto, lebo ide len o predvoj toho, čo nás čaká v nasledujúcich dieloch, alebo preto, aby zostal pohodlným aj pre tých, ktorí sa len prišli zabaviť. Uvidíme časom.

Každopádne, základným kameňom Fantastických zverov sa stal príjemný sentiment, do ktorého sú votkané zábavné bizarnosti a epizódky, ktoré síce ponúkajú odľahčenie, no nie sú do príbehu samoúčelne vtesnané. Aj vďaka tomu sa do nového príbehu celkom ľahko a radi necháte zlákať. Sú to tie detaily, povedomé a s jasným rukopisom, a predsa trochu iné, ktoré prelomia akékoľvek zdráhanie voči novému výhonku fantazíjneho sveta . Úspech série, napokon, na svojich pleciach nesú nové postavy a ich príbeh. Tie vás možno o rok znova pritiahnu do kina. Alebo aj nie, to je na vás.

Ústrednou postavou je spoločensky nešikovný a aj na mágov trochu podivný Newt Scamander v podaní všestranného Eddieho Redmayna. Ako to u Rowlingovej býva, práve tí vopred odcudzovaní a prehliadaní hrdinovia sú nositeľmi úprimného humanizmu, ktorý im nedovolí konať inak ako cnostne a obdivuhodne, aj keď nebývajú vždy odmenení úspechom. Newt oddane plní rolu osvieteného „biológa“ v čarodejníckej dobe temna. Mágovia totiž čelia vnútornému nepriateľovi, kvôli ktorému sú pohltení neurotickým strachom z ich celosvetového odhalenia, a tak považujú každého magického tvorba, ktorého nevedia rýchlo a elegantne skrotiť, za nebezpečného pre celý čarodejný svet. Nepýtajú sa žiadne otázky ani predtým, ani potom, ako ho preventívne zahlušia.

Spoločnosť mu robí Katherine Waterson, ktorá si zahrala Tinu, bývalú aurorku americkej verzie ministerstva mágie. Rovnako ako zázračné tvory, stačilo, aby raz prilákala raz k mágom priveľkú pozornosť bežnej verejnosti a teraz sa teší z bezvýznamnej pracovnej pozície voľakde hlboko v suteréne. To sme si predstavili jeden pár, napodiv ten normálnejší. Druhý na plátne začne vznikať, keď sa stretne Tinina jednoduchšia sestra Quennie (skvelá Alison Sudol) a nečarodejník Jacob Kowalski (Dan Folger), ktorý z magických zjavov nevychádza z údivu takmer počas celého filmu – ak sa práve nevenuje nezbedným myšlienkam o pôvabnej Quennie.

Už teraz to však majú nové postavy o poznanie ľahšie, na plátne ich vidíte bez akýchkoľvek očakávaní toho, ako majú vyzerať alebo sa správať. Fantastické zvery sú, našťastie, oslobodené od záťaže knižnej predlohy. Na druhej strane, niektoré vedľajšie postavy sa nateraz ocitli na plátne aj bez vlastného príbehu a potrebnej hĺbky (napríklad taká prezidentka amerických čarodejníkov v podaní Carmen Ejogo). To sa však môže v priebehu ďalších filmov ľahko zmeniť, takže nakoniec ma trápi azda len voľba Johnnyho Deppa do roly, ktorá sa, zdá sa, stane antagonistom celej filmovej série. Deppovmu hereckému prejavu v posledných rokoch dominuje fyzická expresívnosť, za ktorou sa už málokedy skrývajú ďalšie vrstvy osobnosti, a tú by som od vodcu rebelov, ktorí budú hrdinov príbehu terorizovať naprieč niekoľkými filmami, očakávala. S túžbou neprezrádzať veľa z dôležitého rozuzlenia zápletky môžem jedine konštatovať, že je veľká škoda, že Colina Farrella zrejme v ďalších dieloch neuvidíme.

---