Ja, Olga Hepnarová
Spoločnosť súdi jedinca, jedinec súdi spoločnosť, spoločnosť súdi...

„Jestliže má společnost svědomí ničit jednotlivce, tak naopak jednotlivec má to svědomí ničit společnost.“

Táto veta je len časťou výpovede, ktorou Olga Hepnarová odôvodňovala pred súdom svoj hrozný čin, za ktorý bola v roku 1975 popravená ako posledná žena v Československu. Jedného dňa v júli 1973, keď mala 23 rokov, úmyselne stočila nákladiak na zastávku MHD. Zabila 8 ľudí a ďalších 12 zranila. Odmietala spolupracovať so svojím obhajcom, odmietala brániť sa nepríčetnosťou alebo duševnou chorobou a sama pre seba žiadala trest smrti. Aj keď sa jej matka odvolala až u prezidenta, Olga sa dočkala oprátky.

I bez štátneho monopolu na informácie by takýto ojedinelý prípad vyvolal šírenie chýrov a legiend. U Hepnarovej sa asi najviac tradujú historky, že kat sa po jej poprave stal odporcom trestu smrti, taká to bola preňho traumatická skúsenosť. Hoci to znie uveriteľne, ide o fikciu z pera Bohumila Hrabala (kniha Ponorné říčky). Autori postupujú kompromisne. Pri odvádzaní z cely filmovú Olgu prepadne strach, zrúti sa, vrieska a zmieta sa bacharom v rukách, viac ju ťahajú a nesú, než odvádzajú. Samotné obesenie už prebieha bez nechutných detailov, z akých prosperujú podania z ktoviekoľkej ruky.

Olgu vidíme na začiatku filmu ako 13-ročnú krátko po neúspešnom pokuse o samovraždu predávkovaním liekmi (fakt). Matka ju po návrate z nemocnice „uteší“ asi takto: Holka, na samovraždu treba ozajstnú guráž a tu ty nemáš. Matkino strohé zhodnotenie situácie, ich pozícia voči sebe, rámovanie postáv v neosobne zariadenom byte (hoci obývanom celou rodinou) a čiernobiely obraz určujú emocionálny substrát filmu. Odmeranosť. Chlad. Nepochopenie. Samota.

Ďalší priebeh Olginho krátkeho života režiséri podávajú síce v časovej postupnosti, ale jednotlivé scény na seba často priamo nenadväzujú, ich súvislosť s ostatnými si divák musí poskladať sám. Dostáva na to dosť priestoru, zábery plynú s doznievaním. Statická kamera a neprítomnosť hudobného soundtracku vyciciavajú z filmu aj posledné emocionálne úchytky, autorský odstup je programový. Zrejme sa snažia vyhnúť obvineniu zo senzáciechtivosti alebo nadržiavania masovej vrahyni. Podávajú vybrané okolnosti jej života a nechávajú na vás, aby ste si sami vytvorili názor. Trpela schizofréniou? Inou psychickou poruchou? Bola naozaj „otloukánkem“? Obeťou ľudskej zloby? Neľudského systému?

Pri všetkej snahe už ani výber udalostí z Olginho života nemôže byť objektívny či neutrálny. O tom, že tri roky pred pomstou spoločnosti pomocou nákladiaka sa pokúsila podpáliť rodinnú chatu, sa dozvieme až v závere počas súdneho procesu. Zmieňuje sa „žhářství“, už nie údaj, že v tom čase v chate spala jej staršia sestra a dvaja podnájomníci, manželia v dôchodkovom veku. Jednou z najdôležitejších vedľajších postáv je Mirek, ktorý skutočne patril k jej najbližším priateľom. Dokonca intímnym priateľom. Hepnarová síce o sebe uviedla, že je „sexuálny mrzák“, ale neorientovala sa výhradne na ženy, ako naznačuje film v jednej-dvoch horúcich scénach, odsudzujúc Mirka iba na oblečené objatie v stane. (Viac z praktickej potreby navzájom sa zahriať počas búrky, než zo sexuálnej túžby. Aspoň tak to vyzerá).

Podrobnosti o svojom šikanovaní v rodine, škole aj neskôr na pracovisku, ktoré Hepnarová uvádzala ako príčiny jej postupného odcudzenia až znenávidenia spoločnosti, film preberá ako fakty. Myslím, že legitímne, lebo vo všeobecnosti za každým „šialeným“ alebo „chladnokrvným“ vrahom nájdete faktory genetické, výchovné alebo sociálne, ktoré mohli prispieť ku psychopatickému konaniu. Olgu prezentujú ako nadpriemerne inteligentnú, vidíme ju čítať dobových západných autorov ako Greene alebo Sartre. Zodpovedá to skutočnosti, že na základnej mala samé jednotky (kým tam sama neprestala chodiť), aj jej dochovaným výpovediam a korešpondencii, kde sa vyjadruje prísne racionálnym a sofistikovaným jazykom.

Nechcem tvrdiť, že film jej drží stranu, ale spôsobom triedenia známych aj nepotvrdených skutočností (čo zobraziť) a nasadzovaním postavy pravidelne do konfrontácie, kde má nevýhodu (ako to zobraziť), obžalúva podobne ako Hepnarová spoločnosť. Inak povedané, po skončení filmu je možné chápať Hepnarovej pohnútky ako istým spôsobom logické, hoci stále môžu byť na hony vzdialené vašim morálnym zásadám. Uvediem príklad: šéfstvo podniku ju „odsúdi“ na návštevy závodného doktora. Olga doktorovi otvorenie povie, že je asi lesbička a má problémy nájsť si partnerku, cíti sa osamelá. To nie je moja kvalifikácia, vraví doktor a vyzýva ju k trpezlivosti v terapii. Mirek sľúbi Olge pomoc, dovedie ju za iným psychiatrom, ktorého údajne pozná. Ten sa k nej správa ešte odmeranejšie („v psychiatrickom ústave sa neoddychuje“, akoby ho žiadala o dovolenku, nie o pomoc). Ponižovanie postavy opakovaním naberá na intenzite.

Nielen vo vzťahu k inštitúciám, ale aj v najbližšom okolí. S otcom a sestrou za celý film neprehovorí. S matkou (zubárkou) sa stýka, len keď potrebuje peniaze a lieky. Jitka, jediná postava, s ktorou má niečo ako vzťah, ju zakrátko opúšťa. Z Mireka sa vykľuje tlčhuba, aj on ju chce iba využiť (ak som správne pochopil dialóg o Olginom trabante). Pritom si nespomínam na scénu (pred masovou vraždou), kde by bola Hepnarová voči niekomu agresívna. Divná, nepríjemná, nezdvorilá, utiahnutá, to hej. Poľská herečka Michalina Olszańska vekom aj figúrou zodpovedá svojej postave. Je rovnako drobná a štíhla, má rovnako uhrančivý pohľad. Akurát je krajšia do tváre (miestami silne pripomína mladšiu Natalie Portman). Svoju Olgu prepracovala do najmenších detailov, vrátane netypickej „chlapčensko-buranskej“ chôdze.

Ako koncept, štúdia zacyklenej odľudštenosti, Já, Olga Hepnarová dosahuje nezvyčajnú pôsobivosť. Odľudštená spoločnosť, okolie, rodina (de)formujú jednotlivca, až kým sa sám neodľudští, nestratí zvyšky súcitu so svojimi „blížnymi“ a spoločnosťou celkovo. Tak nejak to videla sama Olga. Mladí režiséri Tomáš Weinreb a Petr Kazda dokázali jej pohľad na život preniesť do svojho filmu. Mohli sa vyvarovať „trendových“ lesbických scén alebo neopomenúť isté fakty, ktoré by Hepnarovej charakter ešte viac skomplikovali. Mňa aj tak najviac „vyhodila zo zaujatia“ scéna v bare: na parkete omladina skáče a zvíja sa na Prúdy a Collegium musicum. V tých rokoch to boli populárne kapely, ale žeby na trsanie? To je jak keď v Lynchovom filme ľudia tancujú na džez.

---