Príbeh Wilsonova je postavený na alternatívnej histórii Bratislavy, v ktorej sa nestane po prvej svetovej vojne súčasťou Československa, ale pripája sa k Spojeným štátom americkým ako 49. štát. Mesto, presnejšie jeho staré židovské geto, začne terorizovať beštiálny vrah a bezradnej polícii prichádza vo vyšetrovaní pomôcť agent FBI Aaron Food.
Film Wilsonov (2015) sa významne odkláňa od príbehu svojho zdrojového textu, poviedky Najhorší zločin vo Wilsonove (knižne vydanej prvýkrát v roku 2001). Začína to už posunom v chronológii. Dej poviedky prebieha vo februári 1923 – Wilsonov je pridružený k Spojeným štátom americkým už 4 roky, film sa odohráva na prelome 1918 a 1919, keď sa vedenie mesta pokúša zrealizovať politické pripojenie. V skutočnosti sa Bratislava stala súčasťou Československej republiky (nie USA) v januári 1919, názov Bratislava bol schválený 27. 3. 1919. Priblížim, ako v poviedke od Michala Hvoreckého vyzerá zoznámenie Eisnera s Foodom:
„Zoznámte sa. Náš mladý kolega Jozef Eisner. A toto je pán Food, zvláštny agent z amerického Federálneho úradu pre vyšetrovanie, známeho ako FBI.“
Američan rázne natiahol ruku na pozdrav. „Ja som Food. Aaron Food. Presnejšie, americký generál Aaron Food. A meno je na mne jediná smiešna vec. Ľuďom je zo mňa väčšinou do plaču,“ predstavil sa detektív sucho. V ruke držal hnedý kožený kufrík.
„Úprimne dúfam, že počas vašej návštevy Wilsonova to bude inak. Hádam sa vám u nás bude páčiť,“ odpovedal Eisner a ešte raz si neznámeho premeral. Bol mu na prvý pohľad sympatický.
„O tom pochybujem. Už sa mi nepáčilo aj na oveľa krajších miestach,“ odvetil Food. Vtedy si Eisner uvedomil, že Food stelesňuje to, čo vychýrený francúzsky románopisec Rabelais nazýval agelast. Človek, ktorý sa nesmeje, nevie sa smiať a nemá zmysel pre humor. Premýšľal, čo asi spôsobilo, že šarmantný muž v najlepších rokoch zanevrel na smiech. Preľakol sa, či po včerajšej noci nedopadne rovnako.
„Dnes som síce pricestoval z Linzu, ale moju cestu schválil a bude prísne sledovať úrad priamo v New Yorku. Mám vám odovzdať srdečný pozdrav od nášho nového mladého riaditeľa J. Edgara Hoovera, absolventa práva na Washingtonovej univerzite a hrdinského veliteľa bojov svetovej vojny.“
Eisnerove úvahy o agelastovi sú čisto literárna vsuvka, neuplatniteľná vo filme. Postava tu zastupuje autorské vyjadrenie, resp. rozprávača, analogicky voči myšlienkovým pochodom Blonďáčika v knihe Kandidát. Charakteristika Fooda ako človeka bez zmyslu pre humor odporuje fanfarónskemu poňatiu postavy Fooda vo filme hercom Jiřím Macháčkom. Macháčkov Food je exhibicionista a často vtipkuje, napríklad na účet svojho „negra“.
J. Edgar Hoover skutočne absolvoval The George Washington University Law School (1917), ale nebojoval vo vojne. Pracoval na ministerstve spravodlivosti v Alien Enemy Bureau, ktorý bol prezidentom Wilsonom poverený zatýkať a uväzňovať nelojálnych cudzincov (hlavne Nemcov) bez procesu. Tu môže ísť o prifarbovanie zo strany postavy. Lenže Hoover sa stal riaditeľom úradu až v roku 1924 a úrad pre vyšetrovanie sa vtedy ešte nevolal „federálny“, iba Bureau of Investigation (BOI). Trochu alternatívnej histórie nielen v Bratislave, ale aj v USA.
Rovnako vážne ako postava Aarona Fooda je myslené vo Hvoreckého poviedke aj vyčíňanie tajomného vraha v židovskej štvrti. Kabalistické učenie, čierna mágia, alchýmia a iné mystické či paranormálne prvky sa chápu ako súčasť žitej reality alebo ako platné informácie, nie povery. Dej vrcholí v otvorene nadprirodzenom rozuzlení, keď sa počas čiernej omše v Dóme sv. Martina príslušníci tajného kultu snažia vyvolať Satana skrze všeobecné orgie a rituály s použitím krvi:
Po lane sa spúšťal kocúr obdivuhodných rozmerov. Keď ho ľudia zbadali, okamžite zahasili sviečky. Chúlili sa ako klbko pokrútených hadov. Začali nezreteľne spievať chválospevy, mrmlali ich so zaťatými zubami a približovali sa k miestu, kde zbadali svojho majstra. Prestali sa ostýchať a snažili sa ho dotknúť. Keď sa priblížili na dosah, bozkali ho.
V dave sa strhla tlačenica. Ozývalo sa pridusené bzučanie, bedákanie i hromženie vulgárnymi slovami. Všetci sa ako zmyslov zbavení sácali, tlačili, stúpali si po nohách a častovali lakťami aj päsťami rebrá i líca susedov. Na oči si mazali kollýrium, aby videli aj to, čo zostáva skryté. Každý sa chcel dostať čo najbližšie k bezbožnému oltáru. Zmátaní muži si ako v tranze súkali rukávy, sťahovali nohavice a bez hanby sa chytali za pohlavie. Oči mali sklovité, kalné. Hlasno stenali a z otvorených úst im tiekli sliny. Rozhorúčené ženy si roztvárali živôtiky, vykasávali sukne, odopínali podväzky a necudne vystrkovali stehná i zdurené prsníky.
(…) Food pozbieral zvyšky síl a schmatol Eisnera za lakeť. Ťahal ho do najvzdialenejšieho výklenku v rohu kostola. „Už veríš článkom viery?“ šepkal detektív, aby prehlušil pekelný rachot. „Démoni sú zvrhnutí žalobníci, spôsobujú vietor, búrku, dážď. Ale aj oheň z nebies!“
Vo filme Food takisto prichádza najskôr s teóriou o vraždiacom nekromantovi a obaja detektívi s ňou pracujú takmer až do samého záveru. Film to podporuje zobrazením obrovskej zvieracej postavy v niekoľkých scénach priamo v zábere. No ako vraha nakoniec odhalí policajného prezidenta Witticha (Jan Kraus), ktorý používal gorilí kožuch. To je zámerné zavádzanie diváka, prijateľné azda iba v tom zmysle, ak je obludnosť vraždiaceho monštra vyjadrením strachu Eisnera či ďalších postáv z neznámeho vraha. Nevysvetľuje to však, ako môže Wittich odhodiť Eisnera niekoľko metrov do výšky a do diaľky. Wittich je nastrčený český agent, ktorý vraždí za tým účelom, aby vyvolal vo Wilsonove chaos, čím sa oddiali alebo preruší proces pripojenia k USA a mesto stihnú obsadiť československí legionári a nárokovať ho pre vznikajúcu republiku. Veľmi komplikovaný plán, hodný zápletiek v bondovkách.
Hvorecký do scenára nijak nezasahoval, iba odpredal práva na sfilmovanie. Pôsobia tu mimotextové faktory, konkrétne osoba producenta. Režisér Tomáš Mašín o tom hovorí: „Producent Petr Bílek čítal knihu Michala Hvoreckého Lovci a zberači a páčila sa mu. Poprosil scenáristu Marka Epsteina, aby si vybral nejakú poviedku z knihy a filmovo ju spracoval, aby to bola komédia. Keď som k projektu prišiel, bol už z väčšej časti zafinancovaný a ja som nastúpil do rozbehnutého vlaku“. Ide o tzv. producentský film, scenárista aj režisér pracovali na zákazku. Pri jeho vývoji bolo najskôr rozhodnuté o žánri. Scenárista Marek Epstein posunul pôvodne mysteriózno-hororovú predlohu do komediálnej roviny a režisér Mašín sa rozhodol ešte viac prízvukovať absurdné, parodické prvky, čím sa pôvodné vyústenie kingovského nadprirodzeného hororu stalo úplne neprijateľné. Koniec filmu bol prepracovaný do podoby politickej frašky.[1][2]
S tým súvisia aj podstatné zmeny v postavách a ich charakterizácii. O zmene Fooda na ignorantského kovboja (podľa kritikov rasistu, šovinistu a sexistu) som už hovoril. Policajný prezident Wittich sa v predlohe vôbec nevyskytuje (čiže antagonista je originálnou kreáciou autorov filmu), takisto černošský sluha Bobby, ktorý hlavne slúži ako katalyzátor Foodových rasistických a sexistických vtipov (provokatívna otázka na Eisnera „a jak je to u vás… s otrokama?“ alebo výzva „nalij i mýmu negrovi, aby viděl, jak se moh mít, kdyby se narodil bílej“).
Postavu Šajndele (Táňa Pauhofová) František Fuka označil ako „nadržanú pannu“.[3] Možno vystihol jej filmovú funkciu. Ale filmová Šajndele je oproti knihe dôležitejšia postava. V poviedke Šajndel posadne diabol (incubus, ktorý okrem iného „dokáže žene privodiť nekonečný orgazmus“). Food s Eisnerom ju nevedia zachrániť a Šajndel umiera. To je jej jediný výstup. Romantický vzťah medzi Eisnerom a Šajndele sa rozvíja iba vo filme.
V kastingu Jiřího Macháčka, Ľuboša Kostelného či Petra Šimuna sa zreteľne prejavuje zámer posunúť naratív do komediálnej polohy, keďže sú to herci známi primárne komickými úlohami. Vojtěch Dyk sa presadil aj ako klasický atraktívny protagonista (má za sebou už aj úlohy princov), ale v tomto filme je zamaskovaný okuliarmi a predkusom, telo drží strojene a na tvári má často prekvapený, až prihlúply výraz. Väčší priestor oproti poviedke dostáva aj postava primátora Tomáša Dangla, ktorá je v podaní Richarda Stankeho ukážkou megalománie a egocentrizmu, jedným slovom karikatúra.
Komický účinok sa filmári snažia podporiť aj v jazykovej rovine. Kostelného postava rozpráva zvláštnym idiolektom, miešajúcim prvky slovenčiny a češtiny. Foodova dokonalá čeština je odôvodnená tým, že mal českú kojnú. Primátor sa vyjadruje vzletnou, literárnou slovenčinou. Okrem kolízie češtiny a slovenčiny sporadicky zaznieva aj maďarčina a v minimálnej miere nemčina. Podľa režiséra „maďarčina predstavuje pre Čecha čosi cudzie a funguje pomerne komicky, nemčina túto úlohu plniť nemôže, preto nedostala toľko priestoru“. [2] Hvorecký zapisuje dialógy postáv logicky väčšinou po slovensky, ale z textu vyplýva, že Food sa s Eisnerom a ostatnými Wilsonovčanmi dorozumieva po nemecky.
Nie je však pravda, že za kritizovaný „nevkusný“ humor voči rôznym etnikám, profesiám či ženám sú výlučne zodpovední iba tvorcovia filmovej adaptácie. Foodove netradičné vyšetrovacie metódy vyberajú z rôznych foriem mučenia, uvádzaných u Hvoreckého. Pre poviedkového Fooda sú praktiky inkvizície legitímne a v texte sú aj účinné. Môžeme povedať, že tu sa autor dôsledne drží žánrových konvencií nadprirodzeného hororu (svet, v ktorom povery majú hodnotu faktov). To však zároveň znamená, že text oživuje staré antisemitské a iné predsudky: „[Lajzerovci] priznali, že pili vlastnú krv na obrnenie proti čarom. Často navštevovali liečiteľov, šarlatánov, mastičkárov, veštkyne a magnetizérov. Raz sa zúčastnili sabatu, kde rituálne prijali krv iných na utvrdenie večného priateľstva a zmluvy s diablom.“
Ako hovorí o filme Jana Dudková, „zobrazenie židovskej komunity zodpovedá viac mýtizovaným predstavám o pražskom stredovekom gete než zobrazeniam bratislavskej židovskej štvrte.“ Pýta sa tiež, „odkiaľ sa v Prešporku nabralo tak rýchlo tak veľa (už dobre zabývaných) Čechov?“ [4] Nuž, tu sa zrejme prejavuje to, čo v recenzii na film Kandidát (2013) Dudková nazýva „viditeľnosť faktu koprodukcie“. Pridávam ešte posledný úryvok z knihy:
Ľudia strácali rozvahu. Za každú cenu sa usilovali dostať k východu, no ten bol príliš úzky. Psychóza sa rozširovala a za okamih už v divadle vládol chaos.
„Chyťte Američana! Chyťte ho!“ zakričali dvaja starci.
Food ich nepočúval. Ďalším skokom sa konečne dostal k Eisnerovi. Vytrhol mu dievčinu z rúk. Eisner sa ostro spýtal: „Čo to robíte? Čo ste to vykrikovali?“
„Volal som na pomoc anjelov. Oni sú zákon, ktorým sa nedá otriasť, lebo konajú v sférach stvorenia!“ zvrieskol Food a nadvihol dievčine lem dlhej sukne. „Vidíte to, ľudia?“ kričal Food. „Drží sa nad zemou! Diablica, succuba!“
Eisner neveril vlastným očiam. Jej chodidlá sa naozaj vznášali tesne nad dlážkou. Kým stihol zareagovať, zúrivý Food sa zoširoka rozohnal a udrel ženu päsťou do tváre. Hneď nato jej zasadil tvrdý úder hranou dlane do krku. Napokon ju zrazil na dlážku. Okamžite sa chcela vztýčiť, no Food jej na hruď položil nohu, pritlačil ňou a povedal akúsi vetu v hebrejčine. Dievčina dostala triašku. Veľmi rýchlo dýchala. Krvácala z úst. Stonala a zvierala si rukami telo rozochvené kŕčmi.
Dav neveriacky sledoval, čo sa deje.
(…) Sebavedomý Food sa stručne predstavil. Z otázok si nerobil ťažkú hlavu a pôsobil nekompromisne tvrdo. Na celý vestibul zareval: „Budem túto padlú ženu mučiť a zistím, v akom vzťahu je s démonom. Tak získam dôkaz. Lebo dodnes platí, že spoľahlivé je iba vynútené priznanie, ktoré nemôže ovplyvniť diabol. Chcete to vidieť? Túžite po ďalšom divadle?“
Aktualizovaná odhalením mučenia väzňov v Abú Ghraibe a Guantaname americkými vojakmi a agentmi CIA, táto pasáž, vydaná knižne v roku 2001, poskytuje možnosti rôznych politických interpretácií. Rétorika Bushovej administratívy sa tiež opierala o religiózne motívy. Parodizovaný americký agent Food vo filme nemučí bosorky, ale starého Žida, čím zrejme potvrdzuje režisérove slová „Wilsonov určite nechce mať posolstvo. My sa voči ničomu nevymedzujeme.“[2]
Referencie:
[1] http://kultura.pravda.sk/film-a-televizia/clanok/369371-film-wilsonov-vyzaduje-divaka-nezatazeneho-divackym-klise/
[2] http://magazin.aktualne.cz/kultura/film/tomas-masin-reziser-wilsonova-neukazujeme-prstem-chceme-jen/r~3c2798a46c8911e5a705002590604f2e/
[3] http://www.fffilm.name/2015/09/recenze-wilsonov-20.html
[4] http://www.filmsk.sk/cislo/nove-cislo-11-2015/recenzia/wilsonov
