Originálny názov: Jupiter Ascending
Žáner: akčné fantazíjne sci-fi
Minutáž: 127 minút
Krajina: USA
Rok: 2015
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Andy Wachowski, Lana Wachowski
Scenár: Andy Wachowski, Lana Wachowski
Kamera: John Toll
Strih: Alexander Berner
Hudba: Michael Giacchino
Hrajú: Mila Kunis, Channing Tatum, Sean Bean, Eddie Redmayne, Douglas Booth, Tuppence Middleton, Nikki Amuka-Bird, Christina Cole, Nicholas A. Newman, Ramon Tikaram, Ariyon Bakare, Maria Doyle Kennedy, Frog Stone a ďalší.
Prvý dojem nie je zlý. Prečo by aj bol, veď divák si nedovolí mať privysoko postavenú latku, ak sa chystá pozrieť si film na štýl medziplanetárnych romancí a je si vedomý napr. aj nadsázky, ktorá k tomuto vyše storočnému žánru patrí. Zo starších diel, ktoré poznajú aj mladšie ročníky, je súce ako žánrový príklad spomenúť sériu Star Wars, no radiť sem môžete i seriály Doktor Who, Firefly (hoci v tomto dominuje nad romancou western) a podobné črty by sme našli i v letnom hitíku Strážcovia Galaxie (Guardians of the Galaxy, 2014). Tak či onak, láska (k človeku, k humanoidnému tvorovi či k celému ľudstvu) v tomto žánri neprenáša hory, ale rovno celé galaxie.
Námet (a spolu s ním aj iné prvky filmárčiny) zodpovedajú dobe vzniku toho-ktorého diela, no a súrodenci Wachovskí si teda tu a teraz povedali, že svoje medzigalaktické tango obtočia okolo myšlienky, že pre technologicky vyspelú spoločnosť sa najvýznamnejšou komoditou stáva čas. Ale keďže ani tu – čítaj v Hollywoode – a ani teraz (tri roky hore-dole) neboli prví a akčné sci-fi In Time s rovnakou ideou bolo v kinách už v roku 2013, Wachowskí museli pridať. Zamiešali do scenára i trochu genetického inžinierstva (v Strážcoch Galaxie boli dokonca aj rastlinné humanoidy, takže minuloročná snímka má, prirodzene, navrch) a k tomu na môj vkus aj priveľmi fantazíjne pôsobiaci prvok genetickej predurčenosti, vďaka ktorej sa z nezaujímavej a obyčajnej newyorčanky (Mila Kunis) stane hlava privilegovanej rodiny vesmírnych kapitalistov. Ako keby história neponúkala dostatok dôkazov, že miešať fantasy a sci-fi nie je dobrý nápad.
Mierne pozitívny dojem, zrejme podporený aj únavou po pracovnom dni, degraduje časom a najmä pri snahe rozložiť snímku na naratívne, vizuálne a dramaturgické motívy. Všetko zapamätateľné a pútavé, čo Jupiter na vzostupe ponúka, pôsobí príliš povedomo, akoby bola snímka poskladaná z veľkého množstva parafráz a citácií tak vágnych a nedokonalých, že nerobia česť ani pôvodným dielam a ich tvorcom, ani tým tvorcom súčasným. Wachowskí veru neskladali svoje intertextuálne dielko s citom, eleganciou, ani pokorou. Výsledok hovorí skôr o tom, že ich motivovala efektnosť, potreba navodiť vizuálnu plnosť. Možno sa naozaj snažili vzdať hold Douglasovi Addamsovi, keď parafrázovali Stopárovho sprievodcu po galaxii, miesto toho len explicitne vysvetlili pointu Addamsovho vtipu. To však nie je žiadna novinka; o tom, že Wachowskí nepoznajú rozdiel medzi citáciou a inšpiráciou sa hovorí už od Matrixu.
Štúdio Warner Bros. si súrodencov Wachovských najalo, aby vytvorili novodobú vesmírnu ságu. Na to by však muselo vesmírne divadlo publikum naozaj opantať, nielen dobre zabaviť. Wachowskí prišli o svoju najväčšiu zbraň, a to schopnosť prekvapiť veľkoleposťou. Z efektov a zaujímavých filmárskych postupov diváci už dávno nejdú do kolien, teda ak nie ste náhodou Alfonso Cuarón. Ak si totiž odmyslíte tie desiatky miliónov dolárov, ktoré zhltli špeciálne efekty, zostane len veľmi krehká a podvyživená dejová kostra, ktorá sa s metaforami či premyslenejším rozprávaním veru nezahadzuje. Doslovnosť, tá je alfou a omegou tohto filmového predstavenia a všetkého, čo vidíme, čo počujeme a čo sa odohráva.
Pozrite si trailer a dostanete celkom slušnú predstavu o tom, ako sa film skončí, takže otázkou v skutočnosti je, či máte tú správu náladu (a tie správne žánrové očakávania), aby ste si tú cestu do zdarného záveru aspoň užili. Žáner nepustí: pripravte sa na podivné technológie a ešte divnejších humanoidov; na herectvo, ktoré sa ani len nesnaží o dokonalosť; na extravaganciu; na romantickú zápletku, ktorá je banálna a nadnesená zároveň. Tento film veru nezaprie svoj melodramatický pôvod, a tak keď dôjde na strieľačky (a čo by to boli za Wachowskí, ak by na ne nedošlo), film sa doslova zastaví a to aj napriek tomu, že vás z plátna atakuje rýchly strih, hektické pohyby kamery a celková „vzrušujúca“ neprehľadnosť akcie. V kontraste s tým, ako rýchlo a skratkovito ubieha ostatný dej, ide priam o bolestné chvíle orodovania prázdnoty.
Jupiter na vzostupe je veľmi nevyváženým dielom: scenár je miestami úsečný až do povrchnosti, inokedy sa dôkladne venuje zbytočnostiam; réžia je síce formálne zvládnutá, no neautentická; nepremyslene (a akoby bez dramaturgického zámeru) sa striedajú melodráma, komediálne prvky a akčné scény. Najprv som to pripisovala potrebe zalíškať sa veľkému publiku či prispôsobiť sa priemyselným štandardom. Po úvahe sa však prikláňam k názoru, že tak veľkolepo zamýšľanej filmovej sérii skrátka chýba vízia. Jupiter na vzostupe totiž nevyvoláva pálčivú túžbu po pokračovaní, ani pocit nadčasovosti či aspoň zvedavosť. Veď, tá jednoduchosť scenára aj filmového rozprávania, o ktorej bola reč, to je synonymum konštatovania, nie kladenia otázok.
Najväčším prekvapením a zrejme aj najväčším úspechom filmu napokon zrejme bude, že svoju premiéru zažil na Sundance, na najvýznamnejšom festivale nezávislého filmu. Samotné uvedenie filmu – ako aj film samotný – sa nestretlo s pochopením publika. Málo chápavé bude zrejme aj produkčné štúdio, ktorým sa rozplynula nádej na to, že sa im vynaložené financie tak skoro vrátia a spolu s tým aj na novú filmovú franšízu.
