Whiplash

Tretí celovečerný film Damiena Chazzella je dôkazom toho, že rok 2014 patrí medzi jedny z najsilnejších kinematografických období nového tisícročia. Veľmi pohodlne a so založenými rukami sa môže popýšiť úspešným experimentom s audiovizuálnou skladbou a extravagantným, priam temperamentným strihom. Ale od začiatku.

Príbeh znie povedome. Zelenáč na najprestížnejšom konzervatóriu v krajine má jediný životný a profesijný cieľ – stať sa jazzovou legendou formátu bubeníka Buddyho Richa. Jeho talent rozpozná obávaný a rešpektovaný lektor známy svojim tyranským prístupom a fackami či letiacimi stoličkami v pedagogickom repertoári. Svoj sen si však chce Andrew (Miles Teller) splniť bez ohľadu na psychický teror Fletchera (J. K. Simmons), ktorý mu stojí v ceste. Hodlá zaň zaplatiť nielen krvavým dlaňami a litrami potu od nikdy nekončiaceho úmorného tréningu, ale aj pripustením možnosti, že ho to bude stáť zdravý rozum.

Z úst prevažnej väčšiny entuziastických kritikov sa vinú pochvalné komentáre na herecké výkony ústrednej dvojice, Teller a Simmons. Predovšetkým Simmons na seba ako neústupčivý a agresívny pedant Fletcher strháva pozornosť. V súvislosti s jeho postavou sa opäť skloňuje R. Lee Hermey ako seržant Hartman z Olovenej vesty (Full Metal Jacket, 1987), minimálne ako predobraz terorizujúceho muža pri moci, ktorý ponižuje svojich podriadených nielen verbálne trblietavými nadávkami, ale aj formou bolestivých trestov.

Prirovnanie je namieste, Simmons však svojmu „diktátorovi“ pridáva na psychologickej hĺbke tým, že okrem ekvilibristiky v utváraní kreatívnych osočení sa neštíti ani potreby udrieť človeka, ktorý nedodržiava „jeho vlastné tempo“ („Not quite my tempo.“). Lišiacky manipuluje s Andrewom angažovaním iných bubeníkov, hoci ho už povýšil na toho hlavného. Simmonsov prejav sa nedá pomenovať inak, ako démonický. Výraz absolútneho hnevu by vystrašil aj mŕtveho a z jeho vychudnutej, žilnatej a vráskavej vizáže cítiť ohrozenie vždy, keď jedným zovretím päste umlčí celý jazzový orchester.

Nemožno zabúdať ani na mladého Milesa Tellera, známeho predovšetkým z odpočinkových tínedžerských pop-corňákov Na šrot (21 & Over, 2013) a Project X (2012). Herectvo, ktoré predviedol sa vzhľadom na jeho dovtedajšiu tvorbu zvykne označovať za prelomové. Viac než presvedčivo stvárňuje závislosť na dokonalosti, čo vidno najmä v scénach neznesiteľného repetitívneho trénovania, pri ktorom sa mu na tvári strieda frustrácia z nenapĺňania požiadaviek Fletchera, fyzická bolesť podporená lejakom potu, namosúrenosť z Fletcherovho prístupu k jeho osobe a absolútna vyčerpanosť tela i ducha. Vyhrotené stavy jeho prejavu striedajú kontrastnejšie, civilnejšie okamihy, kedy sa inak plachý a nespoločenský Andrew snaží o kontakt a medziľudské zblíženie s zástupkyňou opačného pohlavia, pričom Tellerove stvárnenie miernej neurotickosti pripomína substitúcie Woodyho Allena v jeho neskorších filmoch.

Ak sú herci ťahúňmi emocionálnej angažovanosti smerom k postavám, montáž je protagonistom, ktorý predáva invenčné kvality filmu a vďaka ktorému bude radosťou pravidelne sa k Whiplash vracať. Od každučkého prechodu z detailu na kúsok hudobného nástroja, cez bujaré perspektívy kamery, dynamické švenky a svižné jazdy po muzikantoch pripomínajúce zmietnutie kláves na piane, až po rapídne striedanie obrazov hrajúcich trubkárov, klarinetistov, saxofonistov a iných – to všetko vo svojej časopriestorovej súslednosti vytvára dojem jazzového rytmu.

Film získava doslova transmediálny charakter. Jednak svoj príbeh zasadzuje do prostredia vysokého hudobného vkusu, zároveň koncipuje plynutie príbehu ako jazzový song. Scény s hraním songov neslúžia len na deskriptívny popis udalosti alebo ako prostý bod obratu, samotná pieseň sa stáva akousi manifestáciou autentickej atmosféry big bandu. Pieseň nie je len hudobnou kulisou, ale strhujúca súčasť príbehu ako takého.

Na povrch sa derie typická otázka – čo s divákmi, ktorí neobľubujú práve jazzovú hudbu? Ak sa máme baviť o žánrovom zaradení, Whiplash osciluje medzi hudobným filmom a napínavou psychologickou drámou. Vzhľadom na využitie jazzových evergreenov v dejovej štruktúre a spomenutej forme sa dá hovoriť o filme Damiena Chizzella ako o čírej esencii, koncipujúcej žáner hudobný.

V skratke, jednou z ústredných postáv je hudba, nech už to znie akokoľvek klišéovito. Dramatický konflikt však vychádza zo vzájomného vzťahu Fletchera a Andrew. Čím intenzívnejší je psychický nátlak na zdokonalenie Andrewových schopností, tým viac rastie jeho odhodlanie stať sa virtuózom a upevniť si vedúce postavenie v elitnom orchestri ako vedúci bubeník. Obaja zvádzajú urputnú šachovú partiu, pri ktorej Fletcher kontroluje figúrky a Andrew musí odolávať jeho útokom dovtedy, kým svoje vydreté know-how nepotvrdí Fletcher svojim schválením.

Whiplash teda neromantizuje konkrétny hudobný žáner, ani lásku protagonistov k nemu. Jazz, hoci bežne vnímaný ako milovanie s hudobným nástrojom, je tu pretransformovaný do polohy neuspokojenej vášne. Vôbec necítiť radosť z hrania, skôr strach pred zlým tónom, či neladením. Rôzni recenzenti pochybovali o jednej z hlavných myšlienok, a to či sú extrémne lektorské postupy oprávnené na vychovávanie a kultiváciu talentu. Rozhodne sa jedná o zaujímavý podnet na úvahu, avšak to bol od začiatku režisérov zámer. Neposkytuje jednoznačné odpovede, len ambivalentnosť. Je na každom divákovi, či sa rozhodne konfrontovať morálne hodnoty s neurčitosťou posolstva.

Snímka je temnou drámou, ktorej téma je univerzálna a prístupná, ktorej príbeh má rýchly spád a ktorej postavy sa navzájom privádzajú do atraktívneho šialenstva. Zmiešajte všetky ingrediencie a dostanete Whiplash, jeden z najlepších filmov minulého roka. Divoké a sugestívne herectvo Simmonsa a Tellera poteší milovníkov drámy, strihová skladba zachutí filmových labužníkom. A ak by to nestačilo, samotná hudobná stránka prebudí do života každého človeka so zmyslom pre chytľavý rytmus.

---