Vplyv Franza Kafku na modernú prózu netreba dvakrát zdôrazňovať. Kolumbijčan Gabriel García Márquez si vraj vďaka Kafkovi uvedomil, že „písať sa dá aj inak.“ Existencialisti Camus a Sartre ním boli taktiež ovplyvnení. Ba čo viac, Kafkovo dielo prekročilo hranice literatúry a odkazy naň môžeme badať všade od opery Philipa Glassa, cez seriál Breaking Bad až po modernú kuchárku s názvom Kafkova polievka, písanú v štýle slávneho spisovateľa.
Proces začal Kafka písať počas roka 1914. Ako všetky jeho romány, aj tento ostal nedokončený, hoci obsahuje záverečnú kapitolu, ktorú Kafka napísal skôr, ako sa k nej v knihe prepracoval. Kniha prvýkrát vyšla v roku 1925, rok po Kafkovej smrti. Rovnako ako zvyšok jeho tvorby, aj táto kniha sa stala predmetom mnohých interpretácii, od amatérskych až po seriózne vedecké práce, hľadajúce význam v každej maličkosti. Milan Kundera sa k tejto téme vyjadril, že ľudia nevedia, ako čítať Kafku, pretože ho chcú silou mocou dekódovať a vo všetkom hľadajú alegórie, namiesto toho, aby sa nechali uniesť Kafkovou nedosiahnuteľnou fantáziou.
Román sa začína kolíziou – „Ktosi zrejme musel nespravodlivo obviniť Jozefa K., lebo ho jedného rána zatkli, hoci sa nedopustil ničoho zlého.“. Hneď v prvej vete Kafka nastolí problém, ktorý je kostrou celého príbehu – hlavná postava je obvinená a zatknutá, ale ani ona, ani čitateľ netušia, akého previnenia sa dopustila. Zvyšok knihy je rozdelený do desiatich kapitol, ktoré sa končia zavraždením K. v kameňolome. Román nevyužíva koncept lineárnej kauzálnej narácie, je skôr mozaikou situácii a postáv rozdelených do kapitol, ktorých poradie nie je nevyhnutne chronologické. Ich usporiadanie totiž nie je dielom samotného Kafku, ale jeho priateľa Maxa Broda, ktorému Kafka svoje dielo zveril s tým, že ho má Brod spáliť.
Udalosti v knihe sa odohrávajú medzi Jozefovými tridsiatymi a tridsiatymi prvými narodeninami. Počas tohto obdobia sa K. najprv snaží svoj proces ignorovať, potom sa na ňom aktívne podieľať, ale nie je mu to nič platné – napriek tomu, že sa viackrát dostane do budovy súdu a súdnych kancelárii, okrem vlastnej nevoľnosti a pocitu absurdnosti nedosiahne nič. Snaží sa mu pomôcť jeho strýko, ktorý mu predstaví Advokáta Hulda. Toho neskôr K. prepustí, pretože má pocit, že Advokát na jeho prípade vôbec nepracuje. Neuvedomuje si, že jeho proces už žije vlastným životom, nezávislým na Jozefovi K. a je len minimálne citlivý voči zásahom zvonka. Neskôr mu je odporúčaný maliar Titorelli – ten maľuje sudcov a má prehľad vo veciach týkajúcich sa súdu. Prisľúbi Jozefovi pomoc, ale jeho možnosti sú obmedzené. Atmosféra napriek chronologickej rozháranosti príbehu postupne hustne, spejúc k tragickému záveru.
Orson Welles považoval svoju adaptáciu (The Trial, 1962) za majstrovské dielo. „Hovorte si čo chcete, ale Proces je najväčším filmom, aký som kedy nakrútil.“ Ak niečo podobné povie režisér Občana Kanea, má to svoju váhu. Mnohí kritici tvrdia, že Welles je možno jediný režisér, ktorý pochopil Kafku správne. Demonštrujú to, okrem iného, na príklade hlavnej postavy, stvárnenej Anthonym Perkinsom. Welles odmietol zobraziť Jozefa K. ako obeť prijímajúcu svoj proces mlčky a trpiteľsky. Namiesto toho miestami ukazuje až arogantného K., ktorý sa sám podieľa na svojej záhube ignorovaním a porušovaním pravidiel sveta, do ktorého bol nedobrovoľne v ráno svojich tridsiatych narodenín vrhnutý. S tým súvisí aj zmena zakončenia celého príbehu. Zatiaľ čo v knihe je Jozef K. v kameňolome ubodaný na smrť so smrteľným výkrikom na perách; „Ako psa!“, vo filme jeho kati nie sú schopní tento čin vykonať. Namiesto toho hodia dynamit do diery, v ktorej sa K. nachádza, čím mu dajú možnosť vysmiať sa ich zbabelosti.
Odhliadnuc od tejto zmeny, Welles zvolil pomerne verné spracovanie knihy, či už po obsahovej, ako aj po formálnej stránke. Dusnú, ak nie priam klaustrofobickú, surrealistickú atmosféru knihy preniesol do filmu pomocou rozľahlých celkových záberov, v ktorých pôsobí K. o to viac stratený, najmä ak tieto zábery často ukazujú schodištia, súdne kancelárie vyvolávajúce dojem bludiska (kde sa Jozef K. doslova zadúša nedostatkom vzduchu a nevoľnosťou), alebo rozľahlé plochy, pri ktorých sa zdá, že nemajú žiadnu cestu von. Dokonca aj desiatky písacích stolov na pracovisku hlavnej postavy pôsobia skľučujúco.
Kafkov komplikovaný vzťah s otcom je všeobecne známy a premietol sa aj do jeho tvorby, hoci v Procese tento aspekt nie je viditeľný. Welles ukazuje, že je znalcom Kafkovho života, a preto Jozef K. po svojom zatknutí v rozhovore so susedkou, slečnou Burstnerovou, spomína, že sa pred otcom cítil vždy vinný, hoci nič nevyviedol, doslova „chorý vinou“. Uvažuje, že človek nikdy nie je úplne nevinný, pokiaľ nie sú aj jeho myšlienky absolútne nevinné. Welles sa tým dotýka bytostného problému celého diela – aké je previnenie Jozefa K., ktoré sa mu neunúva nikto prezradiť? V kafkovsky dystopickom zobrazení byrokracie a súdnictva vytvárajúceho vlastný svet s nejasnými pravidlami, z ktorých niet úniku, sú pojmy ako vina a nevina tým najmenej dôležitým faktorom rozhodujúcim o výsledku procesu. Pokiaľ sa samohybná mašinéria dá do pohybu, neostáva človeku nič iné ako starať sa o svoj proces, obetovať mu svoj čas, námahu a ekonomické prostriedky. Podľa maliara Titorelliho sú len tri možnosti, ako môže proces dopadnúť, pričom len dve sú reálne. Alebo bude Jozef K. zdanlivo oslobodený, pričom jeho spis bude kolovať v prostredí súdu, kým niekto nenájde dôvod, aby Jozefa znova zatkli, alebo Jozef dosiahne odklad, pri ktorom bude jeho proces trvalo udržovaný v najnižšom štádiu. Prvá a najlepšia možnosť, definitívne oslobodenie, nie je dosiahnuteľná. Kruh sa uzavrel a nie je z neho cesta von.
Welles vo filme taktiež výrazne skrátil predposlednú kapitolu, ktorá predchádzala Jozefovej smrti. Kapitola sa odohrávala v chráme, kde mal K. dohodnuté stretnutie s bankovým klientom. Ten sa nedostavil a K. strávil v chráme čas s duchovným, ktorý ho nielenže poznal, ale vedel aj o jeho procese. Kňaz Jozefovi porozprával podobenstvo, prvýkrát uverejnené už v roku 1915, desať rokov pred uverejnením Procesu. V tomto príbehu, známom ako Pred zákonom prichádza muž z vidieka k bránam Zákona, kde stojí strážca. Keď strážca odmietne pustiť muža dovnútra, ten sa usadí pred bránu a čaká. Čaká celý život, ale do Zákona nebude nikdy vpustený, napriek tomu, že dvere boli určené práve jemu a po jeho smrti ich strážca zavrie. Túto alegóriu nedosiahnuteľnosti práva vyrozprával Jozefovi K. paradoxne kňaz, ku ktorému K. pojal dôveru, ale ktorý mu berie aj poslednú nádej. Welles podobenstvo vsadil na začiatok celého filmu, prerozprávaný formou pinscreenovej animácie.
Obsadenie postáv je hviezdne. V hlavnej úlohe sa predstavil Anthony Perkins, preslávený vtedy dva roky starým Hitchcockovým masterpieceom Psycho. Túto voľbu Wellesovi mnohí vyčítali, ale on si svoj výber bránil; „Myslím, že každý má o K. predstavu ako o nejakom malom Woody Allenovi. Presne to si o K. myslia. Ale v knihe je jasne napísané, že je to mladý úradník na vzostupe.“ Slečnu Burstnerovú, susedku K., stvárnila Jeanne Moreau a opatrovateľku advokáta Hastlera (v knihe Hulda) Romy Schneider. Welles obsadil aj samého seba – práve do roly Advokáta, do ktorej verne zapadol svojím vtedajším impozantným telesným zjavom.
Proces Orsona Wellesa je nápaditou, umelecky výraznou a dôstojnou adaptáciou jedného z najväčších diel svetovej literatúry. V roku 1962 bol nominovaný na Zlatého leva a v roku 1964 získal Cenu kritiky za najlepší film udeľovanú Francúzskym syndikátom filmových kritikov.
