Americká tragédia Theodora Dreisera sa prakticky ihneď po svojom vydaní na konci roka 1925 stala dôležitým míľnikom v americkej literatúre. Predlohou osemstostranového opusu magnum sa stal slávny prípad z roku 1906, keď Chester Gillette zaviedol na jazero svoju priateľku Grace Brown a tam ju utopil. Celý prípad bol pozorne sledovaný verejnosťou a jedného zo súdnych pojednávaní sa zúčastnil aj sám Dreiser. Gilletta odsúdili na elektrické kreslo a záujem verejnosti o prípad pomaly vyprchal, v Dreiserovi ale skrsol nápad napísať román, ktorý podobný zločin zmapuje do najmenšej podrobnosti. Trvalo mu roky, kým sa dostal k práci na Americkej tragédii. V čase jej vydania mal za sebou už zopár románov, ale až týmto presvedčil kritikov, že je veľkou osobnosťou americkej literatúry.

Príbeh Clydea Griffithsa, ako nazval Dreiser svoju hlavnú postavu, udivuje najmä detailným zobrazením všetkých faktorov, ktoré viedli slabú a ovplyvniteľnú povahu, vychovávanú v prísne náboženskom prostredí, až k zločinu, za ktorý bude musieť sám zaplatiť životom. Kniha sa začína na ulici, kde celá griffithsovská rodina spieva nábožné piesne – živia sa totiž ako pouliční kazatelia a speváci. Clyde, ktorý má na začiatku príbehu asi dvanásť rokov, je napriek svojej mladosti príliš hrdý, samoľúby a ctižiadostivý na to, aby bol s podobným životom spokojný. Všíma si rovesníkov a ostro sa ho dotýka sociálna nerovnosť. Nachádza si prácu ako poslíček v hoteli v Kansas City. Zapletie sa však do automobilovej nehody a musí utiecť do Chicaga, kde ako poslíček v luxusnom klube náhodne stretáva svojho strýka Samuela Griffithsa. Ten vlastní továreň na výrobu golierov a jeho bohatstvo na Clydea neuveriteľne zapôsobí. Odchádza za strýkom do fiktívneho Lycurgusu a zamestná sa v jeho fabrike.

Strýko si spočiatku jeho prítomnosť veľmi nevšíma a Clyde, osamelý a túžiaci po spoločnosti, sa zapletie s robotníčkou z továrne Robertou. Schádzajú sa v tajnosti, porušujúc slovo, ktoré Clyde dal svojmu bratrancovi Gilbertovi, synovi Samuela Griffithsa, že s dievčatami s továrne sa nebude stýkať. Postupne sa Clyde, opisovaný ako veľmi pekný a príjemný mladík, začína presadzovať v spoločnosti miestnej zlatej mládeže a styky s Robertou už pre neho nie sú také lákavé ako predtým. Navyše je tu Sondra Finchleyová – bohaté a krásne dievča, síce rozmaznané a detinské, ale zjavne opätujúce Clydeovu náklonnosť. Clyde vo svojom pobláznení za lepším životom, reprezentovaným práve Sondrou a partiou mladých ľudí okolo nej, ktorých životnou náplňou sú večierky, tancovačky, tenis a bezstarostné ničnerobenie na brehu jazera, začína vnímať Robertu ako príťaž. O to výraznejšie, keď mu oznámi, že je tehotná. Clyde chvíľu vedie dvojitý život, ale tragický koniec je nevyhnutný.

Hoci Dreiser napísal knihu o ľudskej tragédii, jeho podanie sa neobmedzuje len na milostný trojuholník. Nešetrí priestorom a kritizuje sociálnu a ekonomickú nerovnosť v kapitalistickom svete, ktorá môže determinovať správanie vedúce až k činom, po ktorých spáchaní už niet cesty späť. Náboženstvo je v tomto svete prežitok, čo ukazuje chudobná Clydeova rodina, neschopná sa postarať o vlastné ratolesti. Dreiser bol nadšený sympatizant Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, takže jeho kritické nazeranie na kapitalistickú spoločnosť je pochopiteľné. A to ešte v čase písania Americkej tragédie nemohol vedieť, že o pár rokov neskôr Amerika bude musieť čeliť ekonomickej kríze, akú dovtedy nikdy nezažila.

Samozrejme, kniha podobných kvalít a významu neunikla pozornosti filmových štúdií. Práva na sfilmovanie kúpila spoločnosť Paramount, ktorá námet ponúkla viacerým režisérom, medzi inými aj takým velikánom ako D. W. Griffithsovi alebo Ernstovi Lubitschovi, ale obaja odmietli. Námet sa dostal dokonca k Sergejovi Ejzenštejnovi, ktorého scenár sa pozdával aj Dreiserovi – títo dvaja sa poznali a zdieľali podobné politické presvedčenie. Ejzenštejnov scenár ale neprešiel v Paramounte – bol natoľko kritický voči americkému kapitalizmu a natoľko umelecky vyhranený, že Paramount ho považoval za beznádejný, čo sa týka zaujatia širšej diváckej obce. Nakoniec projekt sfilmoval nemecký režisér Joseph von Sternberg, ktorý napísal vlastný scenár spoločne so Samuelom Hoffensteinom. Film nenaplnil očakávania – návštevnosť bola slabá, kritiky nemilosrdné a samotný Dreiser bol filmovou verziou svojej knihy natoľko znechutený, že zvažoval žalobu na Paramount. Podľa vyjadrenia Dreiserovho právnika, film namiesto obžaloby spoločnosti túto spoločnosť ospravedlňuje a žaluje Clydea, čo je jasná dezinterpretácia románu.

O necelé dve desaťročia bola situácia úplne iná. Povojnová Amerika zažívala ekonomický boom a Hollywood sa nachádzal vo svojom zlatom období. Na Sternbergov neúspešný pokus už všetci, vrátane Paramountu, zabudli. George Stevens, vtedy už etablovaný a úspešný režisér, si prešiel vojnovým peklom ako spravodajca. Videl Deň D, oslobodenie Paríža, stretnutie amerických a sovietskych vojakov na Labe, ale aj hrôzy koncentračného tábora v Dachau. Tieto skúsenosti ho presvedčili o tom, že človek je schopný všetkého. Ešte pod vplyvom týchto spomienok si prečítal Dreiserovo najvýznamnejšie dielo. Zaujali ho dramatické možnosti Americkej tragédie. V Európe Stevens videl mnoho premrhaného, zničeného ľudského potenciálu a Clyde Griffiths mu to len pripomínal. Potom, ako Stevens nakrútil film I Remember Mama, chcel sa pustiť do Americkej tragédie a nakrútiť ju podľa svojich predstáv.

Najprv si musel vybojovať povolenie od Paramountu. Spoločnosť mala voči Americkej tragédii mnoho výhrad – v prvom rade požadovali od Stevensa komédiu, keďže v predvojnovom období sa vyprofiloval ako majster v komediálnom žánri. Okrem toho, Paramount nechcel znova spustiť projekt, ktorý už raz nevyšiel, navyše keď v krajine vládla výrazne anti-sovietska nálada a všetko v knihe poukazovalo na sociálnu nespravodlivosť kapitalizmu a jej dôsledky. Nehovoriac o tom, že Dreiser, autor predlohy, pred svojou smrťou v roku 1945 vstúpil do Komunistickej strany USA. Pár rokov po druhej svetovej vojne, na začiatku studenej vojny, bolo v USA všetko čo i len vzdialene socialistické alebo komunistické veľmi podozrivé. Stevens ale povolenie nakrútiť Americkú tragédiu predsa len získal.

Režisér mal zlatú ruku pri obsadzovaní hlavných úloh. Ako George Eastman (Clyde Griffiths) zažiaril v čase nakrúcania dvadsaťosemročný Montgomery Clift, ktorý svoje kvality dokázal už predtým, a to rovnako v divadle ako na striebornom plátne. Do úlohy Angely Vickersovej (Sondry Finchleyovej) bola obsadená vtedy sedemnásťročná Elizabeth Taylor, ktorá práve prechádzala z vedľajších, detských úloh do hlavných, ženských postáv. Alice Trippová (Roberta Aldenová) bola stvárnená Shelley Wintersovou.

Stevensova filmová verzia začína na diaľnici, kde George Eastman stopuje, aby sa dostal k strýkovi. Celá prvá časť knihy je teda vynechaná. Zatiaľ čo Dreiser zobrazuje milostný trojuholník len ako časť Clydeovho života a ako jeden z mnohých faktorov, ktoré na neho vplývajú, sústrediac sa najmä na aspekty, ktoré chudobného mladíka dovedú až k vražde v túžbe za vysnívaným bohatstvom, Stevens kladie zamotanú situáciu v Georgovom osobnom živote na prvé miesto. Pomerne rýchlo sa George zoznámi s oboma dievčatami, čo dalo Stevensovi dostatok priestoru rozvíjať motív zmeny ustráchaného, neohrabaného outsidera na obľúbeného, ale svoje tajomstvo skrývajúceho člena vyššej spoločnosti.

Dreiser vykresľuje Clydeovu obeť, Robertu, ako tiché, milé a chudobné dievča, ktoré prácou v továrni pomáha svojej rodine. Práve Clyde nalieha, aby počas chladných večerov išli k Roberte do podnájmu. Ich vzťah je v knihe zo začiatku úprimný, a to aj z Clydovej strany – je do Roberty zaľúbený a až pobláznenie Sondrou Finchleyovou a všetkým, čo mu môže ona poskytnúť, ho z tejto zaľúbenosti vytrhne. Naopak, Stevens vo filmovej verzii zanecháva v divákovi dojem, že hlavný milostný príbeh sa odohráva medzi Georgeom a Angelou, a Alice je len prekážkou v ich šťastí. Nasvedčujú tomu mnohé prostriedky filmovej reči, napríklad absencia hudby pri prvom bozku Georgea a Alice, ale detailné zábery na tváre Georgea a Angely pri vzájomnom vyznávaní si lásky, rovnako ako romantický hudobný motív pri ich bozkoch.

V knihe po Clydeovom odhalení a vynesení rozsudku celá miestna smotánka poprie styky s ním. Sondra mu do väzenia pošle len malý lístok, v ktorom mu želá slobodu a šťastie, a Clyde nachádza pod vplyvom matky útechu v náboženstve. V Stevensovom podaní Angela Georgea vo väzení navštívi a opätovne mu vyznáva svoju náklonnosť a lásku. Práve táto „dospelosť“ ich lásky, ktorá vo filme prekonáva nepriazeň osudu, sociálnych rozdielov a čelí aj blízkej Georgeovej poprave, je jeden z najväčších rozdielov voči knižnému vzťahu Clydea a Sondry, kde je ich zaľúbenosť síce intenzívna, ale viac založená na okamžitej a krehkej príťažlivosti, kde Sondra, znudená dedička, vidí v Clydeovi romantické rozptýlenie a Clyde v nej príležitosť na lepšiu budúcnosť.

Dalo by sa povedať, že Stevens zjednodušil Dreiserovu knihu na milostný príbeh s takmer antickou zápletkou a tragickým vyvrcholením, zatlačiac do úzadia spoločenský aspekt pôvodného diela. Takéto zovšeobecnenie by ale mohlo viesť k dojmu, že Stevensova filmová verzia nedosahuje kvality knižnej predlohy, čo je určite mylný názor. George Stevens nakrútil pod názvom Miesto na výslní (A Place in the Sun) jednu z klasických hollywoodskych drám, založenú na silnom príbehu, skvelých hereckých výkonoch a vycibrenej réžii. V roku 1952 získalo A Place in the Sun šesť Oscarov z deviatich nominácii, pričom sám Stevens si odniesol jeden za najlepšiu réžiu. Ako ďalšie potvrdenie kvalít filmu môže fungovať napríklad umiestnenie v rebríčku 500 najväčších filmov všetkých čias časopisu Empire alebo v populárnej príručke 1001 filmov, ktoré musíte vidieť predtým, ako umriete.