Na začiatku septembra sa filmárikovia a filmušky sťahujú k barlolamačovi na festival Cinematik. Od 10. do 15. septembra prebieha 9. ročník. Naša redakcia na ňom má oficiálne dvoch zástupcov (tajných neprezradíme). Ivan Lužák a Juraj Kovalčík (kódové mená I a J) vás prevedú „sinematikom“ deň po dni tak, ako ho vidia, počujú a cítia.
Deň 5, nedeľa 14. 9.
I: Napadla mi šokujúca myšlienka, ba až podvratná. Treba ísť skoro ráno na film, belgicko-holandsko-dánsky. Musím sa obrniť iróniou proti otáznym kvalitám otáznejších snímok. Ideálny prístup pred Borgmanom (2013) od Van Warmerdama. Vzhľadom na sporné hodnotenia a predpovedaný psycho charakter filmu, šlo o prekvapivo jednoducho uchopiteľný a interpretačne hravo zvládnuteľný koncept. Úprimne sa čudujem názorom, ktoré parafrázovali Borgmanovu údajnú Lynchovskú naratívnu štruktúru a nepredvídateľnosť udalostí. Osobne si to nemyslím, stačí otvoriť myseľ a počúvať dialógy.
J: Oddychový nedeľný program som odštartoval čierno-bielou trojhodinovou stredovekou baladou Markéta Lazarová z roku 1967. Podľa niektorých najlepší český film „všetkých čias“ som už videl, ale festivalové plátno a digitálny remaster sľubovali nový zážitok. Aj sa dostavil a hoci som po dlhej noci očakával únavu, moje zmysly ostali ostré až do konca a Vláčil ma zase raz dojal, slzičky a tak.
I: Borgman teda fajn, nesklamal, ani neoslnil. Čo však česká klasika Vláčilovská? Markéta Lazarová? Poslušne hlásim, že som ustál rozvláčne tempo rozprávania, ktorým sa režisér rád pýši, no to kvantum dešifrovateľných kódov som nemal šancu pochytiť, ani stráviť. Kolegovia vedľa mňa niečo aj naspali, čiže nikto z Markéty Lazarovie nevyšiel ako porazený. Inak skvelá historická freska, ktorá miestami pripomenula aj geniálneho Andreja Rubleva.
Po troch hodinách čiernobieleho postsynchrónu sme mali asi 8 minút na regeneráciu a cig-pauzu. Rýchlo sa pripraviť na festivalovú čerešničku, Kalváriu (Calvary, 2014). Štipľavý britský humor s príznačne typizovanými postavami. Každý účastník projekcie mal dôvod na veselenie sa, pričom odľahčený cynický tón sa striedal s vyváženým množstvom tragiky a pochmúrnym tónom. Ako by som vzal informáciu o mojom skorom zavraždení? Páter James si vyrovnáva životné účty a rieši problematické mikrokozmy obyvateľov prímestského mestečka. Fantastické európske kino, treba vidieť.
Večer to konečne žilo v Cinematik bare. Hudobnú štafetu prevzali ľudové tance s ľudovými ejha-spievankami. Chytilo sa veľa cinefilných tiel do tejto energeticky nabitej singularity melodickej ľubozvučnej slovenčiny. Hudobní choreografi si po úspešnom štarte s národným folklórom zaumienili, že je dôležité pokračovať v nastolenom trende, a tak, prirodzene, pustili drumm and base.
J: Ja som myslel skôr na jedlo a dokončenie denníka zo soboty. Skočil som na pizzu a najedený som vo Fontáne dopisoval. To už bol večer, o ôsmej sa Fontána zaplnila takmer do posledného miesta na americko-francúzsko-tureckú komédiu, uvádzanú v Európe pod názvom Len v New Yorku (americký titul je Peace After Marriage, 2013). Ktovie, či pôjde do našich kín. Ak by sa obecenstvo vo Fontáne považovalo za skúšobnú vzorku, film by mal fungovať vynikajúco. Režisér-scenárista-herec v hlavnej úlohe Ghazi Albuliwi predstavuje trochu woodyallenovsky mladého amerického Araba Arafata, žijúceho aj po tridsiatke u rodičov a závislého na porne (lebo si nevie nájsť ženu napriek všetkej rodičovskej „pomoci“). Riešenie prichádza v podobe Izraelčanky, ktorá sa za Arafata vydá, aby získala zelenú kartu. Spočiatku formálny vzťah sa rýchlo rozohní, čo ich okolie nemilo prekvapí.
Romantickú komédiu, z ktorej na konci odchádzali všetci vysmiati a spokojní, som vystriedal surrealistickým trilerom, z ktorého ľudia začali odchádzať už po Konečného slovách na úvod. Sľuboval nezvyčajný zážitok a Zvláštna farba sĺz tvojho tela nesklamala. Naratívna linka takmer nesledovateľná pre záplavu repetícií, geometrických a psychedelických obrazov. Soundtrack so škrípaním, sirénami, svišťaním, hučaním a trieskaním, pre istotu vypeckovaný dvakrát hlasnejšie ako pri zvyšných premietaniach. Ľudia odchádzali kontinuálne, takže po Neznámom od jazera druhý kandidát na najodpudivejší film festivalu.
