Oculus © 2014 Relativity Media Oculus © 2014 Relativity Media

„If the theories of semiology and structuralism have taught us anything, it is that films and television programs must be analyzed not only in terms of what they contain, but of what they lack.“ Charles Derry, Dark dreams 2.0

V posledných rokoch sa stal veľmi módnym názor, že americký horor stráca dych a je v kríze. Netreba sa tomuto trendu čudovať, medzi najviditeľnejšie známky tohto fenoménu v súčasnosti totiž patria neustále remaky – nielen ázijských hororov, ale aj tých takzvaných kánonických hororov, ktoré svoju slávu započali v 70. rokoch a dnes sa najčastejšie citujú medzi akademikmi. Druhú najsilnejšiu vetvu tvoria filmy, ktoré sú (pre americký horor opäť bohužiaľ) kritizované za svoj exces extrémneho a samoúčelného násilia a ktoré sú súhrnne označované pojmom „torture-porn“. Ak však chceme vidieť celý význam tvrdenia „americký horor je v kríze“ a všetky jeho odtiene, musíme prekúsnuť reťaze prítomnosti a zamyslieť sa nad tým, ako diváci a hlavne filmoví kritici a akademici vnímali dnešný „kánon“ v dobe im príslušnej.

V súčasnej literatúre sa veľmi často uvádzajú ako kánonické filmy Texaský masaker motorovou pílou z roku 1974, Romerova Noc živých mŕtvych (1968), alebo všetkým známe Hitchcockovo Psycho (1960). Aký je to však zrazu nesúlad vo vnímaní! Texaský masaker, hoci dnes tak často citovaný, napodnobňovaný, vo svojej dobe pôsobil ako zjavenie, ktoré znechucovalo a ktoré v kritikoch vzbudzovalo presne tie isté a typické argumenty, ktoré žáner hororu sprevádzali od jeho počiatkov – úpadok, úbohosť, nízke umenie. Noc živých mŕtvych? Dobové recenzie hovoria o tom, že premietania sprevádzalo hrobové ticho – diváci boli ohúrení, šokovaní a doslova paralyzovaní. Tak isto je to aj so Psychom. Slávne scény z tohto filmu, ktoré by v dnešných mladých ľudoch vyvolali pri troche šťastia úsmev na tvári, vo svojej dobe vyvolali skutočné výkriky plné strachu. Pointa je, že pri tvrdení, že americký horor je v kríze, treba nutne začať brať do úvahy celú jeho storočnú históriu a vývoj, nehovoriac o fakte, že prídavné meno „americký“ začína byť veľmi relatívne (prakticky od začiatku v Hollywoode pôsobili Európania a iné národnosti, tak ako aj dnes, príkladom je Alexandre Aja).

Niekedy však namiesto zložitých historicko-kulturologických bádaní stačí jeden film, prípadne jeden režisér – na to, aby sa dalo povedať: nie, americký horor v kríze nie je a dokonca naberá nový dych. Mike Flanagan už svojim filmom Absentia z roku 2011 ukázal, že s hororom sa to dá aj inak. Film bol pomalý, meditatívny a minimalistický, takmer vôbec nevyužíval žánrové klišé či predvídateľné ľakačky a čo bolo ešte zaujímavejšie, jeho monštrum akoby pochádzalo z úplne iného sveta – zo sveta, kde existujú iné pravidlá a kde nedostanete na všetko odpoveď. Zo sveta, ktorý vám nič nedaruje. Presne tým by sa dal označiť aj jeho posledný film Oculus. Flanagan očividne bojoval o to, aby nad ním mal dokonalú kontrolu (pôvodne mal „povolené“ nakrútiť ho iba v modernom štýle found footage, čo odmietol) – podarilo sa mu to a jeho autorstvo je tu naplno cítiť. Ak Flanagan po celý čas vedel, čo robí, je to génius. Ak by aj nie, podarilo sa mu vytvoriť dielo, ktoré mrazí na viacerých úrovniach a ktoré akoby dokonale vystihlo čas príchodu.

Tá prvá, základná úroveň, je úroveň filmovej reči. Oculus je jednoducho nakrútený dobre. Je to film, ktorý pozná klišé svojho žánru a vie s nimi narábať na úrovni – tam, kde treba, ich využije, niekde ich zase kreatívne vynechá. Dá sa to povedať o vizuálnej, auditívnej a aj naratívnej stránke. Ponúka príbeh, ktorý sme už veľakrát videli: rodina sa nasťahuje do nového domu, v ktorom sa začnú diať veci, s postavami sa začnú „zahrávať sily, s ktorými si neradno zahrávať“. Naratív je rozdelený na dve paralelné línie – súčasnosť a doba spred jedenástich rokov, kedy sa dvaja súrodenci Kaylie a Tim stanú svedkami nevysvetliteľných udalostí, vedúcich k smrti ich matky a otca (a ktorých detaily nám film dávkuje po častiach počas celého trvania). Tim nasledujúce roky strávi v psychiatrickej liečebni, utvrdzujúc sa v tom, že časť z nadprirodzených javov, ktoré si pamätá z detstva, boli len preludy vytvorené šokom. Jeho snaha racionalizovať si minulosť funguje, až kým ho jeho sestra ihneď po vyzdvihnutí z liečebne nezatiahne do jej plánu, na ktorom sa dohodli v deň smrti ich rodičov – zlikvidovať raz a navždy „to“, čo ich rodičov zabilo.

Z vizuálnej a strihovej stránky Flanagan nejedno divácke oko poteší – zábery sú často vystavané na stredovej kompozícii, veľmi pomalých, plynulých švenkoch a dokonalom strihu, ktorý brilante využíva paralelne servírovaný naratív. Zo začiatku vidíme tradičné, interpunkciou oddelené (prípadne spojené) zábery, v ktorých dospelí Kylie a Tim narážajú na miesta, vyvolávajúce ich spomienky z detstva. Neskôr film naberá na sile a využíva schopnosti svojho reálneho hlavného hrdinu – veľkého nástenného zrkadla, ktoré v snahe ochrániť seba vyvoála vo svojich starých známych halucinácie a dezorientáciu. Tá sa prejavuje aj v postupnom plynulom prepojení doby spred jedenástich rokov so súčasnosťou – postavy mladých Kylie a Tima sa v druhej polovici filmu prechádzajú po svojom „terrible place“ (ako by to nazvala Carol J. Clover) a prakticky v reálnom čase sa obchádzajú so svojou minulosťou, čo naratívu dodáva podivnú príchuť fluidného spojenia dvoch rozdielnych dní v jednom momente.

Možno aj tento moment napovedá, že sa všetko pomaly, ale isto vracia do toho istého bodu – v tomto prípade reálneho a fyzického. Zrkadlo totiž svojou influenciou ovplyvňuje všetko – nielen chovanie hlavných postáv (ktoré tak ako na začiatku prejavujú vyrovnanosť a silu hodnú hlavných hrdinov, pripravených na popasovanie sa so skutočne ťažkým súperom, tak ku koncu sú iba bezbrannými bábkami), ale aj vyššie spomínaný naratív a dokonca vizuál. Má svoju vlastnú gravitáciu, ktorá pracuje nemilosrdne. To sa prejavuje aj v mnohých záberoch, kedy kamera – presne tak, ako občas pohľady postáv – ustrnie na zrkadle a pomaly začne jeho smerom zoomovať, pristupovať k nemu. Auditívna stránka tiež neostáva pozadu. Po vzore Absentie Flanagan ľakačky využíva len výnimočne (a vo veľmi dôsledne pripravených momentoch) a isté špecifické zvuky dokáže divák počuť, iba ak má film pustený buď veľmi silno, alebo keď má na ušiach slúchadlá. Zrkadlo má totiž vlastnú reč – šepot, ktorý prvýkrát začne svoje posolstvá rozprávať otcovi Kylie a Tima – Alanovi – a ktorý sa objaví zo začiatku takmer na hranici počutia. Zvuk, resp hudobná stránka, nám pomôže dostať sa do druhej, oveľa dôležitejšej roviny tohto filmu.

Mike Flanagan využil v Oculuse dva typy hudby. Ten prvý presne zapadá do prvej roviny, ktorá bola označená vetou „film je jednoducho nakrútený dobre“. Pomáha divákovi zľaknúť sa viac v momentoch ľakačiek, pomáha mu cítiť s hrdinami – je to variácia na klasickú filmovú hudbu, v ktorej dominujú ťahavé sláky a melancholické pasáže striedajú tie temnejšie tak, „ako to má byť“. Od samotného počiatku je však filmom pretkaná druhá rovina hudby, presne tá, na ktorú si spomenieme z Absentie. Rytmické nízkofrekvenčné dunenie, ktoré je vo svojej podstate na úplne inej úrovni oproti ostatnej hudbe. Toto dunenie v sebe nesie čosi oveľa temnejšie, je príznakom gravitačnej sily zrkadla ako symbolu čohosi zložitejšieho. Film je v tomto nekompromisný – aj v scénach, kde tradičnú filmovú hudbu počujeme – sa spomínané dunenie začne ozývať priamo cez ňu, akoby celú „náladu“, ktorú divák zo záberov „má mať“ – chcelo negovať, vyvrátiť, podkopať. Nie však po vzore Chionovej anempatickej hudby, ale cestou, ktorá akoby z obrazovky a reproduktorov smerovala priamo k nám, divákom.

Čo je to vlastne Oculus? Je dôležité si položiť túto otázku, pretože sa tak volá film – no počas celej jeho dĺžky toto slovo vôbec nezaznie. Oculus pochádza z latinčiny a znamená oko, priezor. Môžeme ním vidieť, môžeme vidieť skrz neho. Na to, aby sme sa dostali k tomu najdôležitejšiemu posolstvu tohto filmu si však musíme spomenúť na slávnu scénu z klubu Silencio – z filmu Mullholland Drive od Davida Lyncha.

V tejto jedinej scéne Lynch dokázal popísať princíp celej kinematografie. Hlavné hrdinky sedia v publiku a sledujú, čo sa deje na pódiu: kúzelník najprv niekoľko minút otvorene hovorí o tom, že všetko, čo počujú, je iba ilúzia – trumpeta, trombón, „no hay banda“ – nie je tu žiadna kapela, všetko je len nahrávka. Prichádza trumpetista, ktorý začne hrať nádherné sólo na svojom nástroji a po chvíli ho pustí a rozpaží ruky – trumpetu však naďalej počujeme – všetko je to totiž iba nahrávka, s ktorou bol dokonale zosynchronizovaný, presne tak, ako sú všetky filmy. Vieme to my, vedia to aj hlavné hrdinky v publiku. Po chvíli prichádza slávna plačka Rebekah del Rio a začne spievať emocionálne zdrvujúcu pieseň Llorando. Presne v tomto momente Lynch povie vetu, ktorú Mike Flanagan rozvil na celý jeden film. Rebekah del Rio pár minút spieva a hlavné hrdinky v publiku sú doslova zničené jej emocionálnym dopadom – až tak, že sa po chvíli rozplačú. Pozor však, kúzelník predsa povedal, že všetko je len nahrávka. A presne tak sa aj stane – speváčka po chvíli ustrnie (spev naďalej pokračuje) a jej bezvládne telo spadne na zem. Záber na naše hrdinky, ktoré očividne absolútne nechápu vôbec nič z toho, čo sa práve stalo. Modro-vlasá žena, ktorá počas celej scény ticho sedí na vyvýšenom mieste na balkóne symbolizuje boha filmu – režiséra, ktorý nás dokonale zmanipuloval. Presne tak, ako hlavné hrdinky v publiku. Čo je dôležité, diváci filmu sú zmätení presne tak isto, veria mu, hoci vedia, že je to iba ilúzia.

Čo je teda Oculus v našom filme? Je to odraz nás samých. Mikovi Flanaganovi sa podarilo pomocou jedného filmu a jedného symbolu vytvoriť alegóriu na celú históriu žánru horor a jeho vnímanie divákmi a spoločnosťou. Mnohí filmoví kritici a filozofi od začiatku koketovali s myšlienkou, že horor je jediným žánrom, ktorý dokáže najlepšie odrážať strach nás samých – našich démonov, našej doby. Žiada sa však viac ako inokedy vyrieknuť známy citát Friedricha Nietzscheho, ktorý povedal: „Ten, kto bojuje s monštrami, si musí dávať pozor na to, aby sa tiež nestal monštrom. A ak budete dostatočne dlho uprene hľadieť do priepasti, priepasť taktiež začne hľadieť do vás.“ Priepasť je v tomto prípade zrkadlo hororu a to, čo na nás začne pomaly ale isto uprene hľadieť z obrazovky – sme my.

Ak začneme systematicky študovať odbornú literatúru, zaoberajúcu sa žánrom horor, narazíme na zvýšený výskyt kníh a esejí, ktoré upozorňujú na závažný problém, načrtnutý na začiatku tohto textu. Pri Browningovom Draculovi pred 80 rokmi ľudia, ešte stále otrasení z prvej svetovej vojny, boli vydesení z neznámeho a neznámych. Pri Psychu alebo Noci živých mŕtvych spred 50-tych rokov boli diváci paralyzovaní strachom a šokom. Dnešok je však iný. Pri sériách (už sa nežiada využiť slovo „film“) typu Saw, Final destination, alebo hociktorom z dobrodružstiev kedysi uctievaného Jasona Voorheesa, ľudia do kina chodia tlieskať a jasať pri každej novej a vysoko-inventívnej smrti jedného z hrdinov na plátne. Charles Derry je jedným z tých, ktorí vyjadrili strach z tohto vývoja. Obohatil to však myšlienkou, ktorá ostane v človeku rezonovať dlhšie. Vo svojej knihe Dark dreams 2.0 – A Psychological history of the modern horror film nastolil v jednoduchosti celý problém moderného hororu. Chýbajú v ňom dôsledky činov. Diváci nejdú do kina pre to, aby videli tragédiu rodiny, ktorá oplakáva syna, efektívne rozmetaného na kúsky čerpadlom z bazéna, prípadne otca rodiny, ktorý bol napichnutý na stenu mačetou. Nie, diváci idú do kina pre to, aby videli čo najefektívnejšie druhy smrti a utrpenia, na ktorých by sa mohli zabávať. Kde je však strach? Je to predsa pojem, ktorý od počiatku celý žáner hororu definoval. Strach si požičala realita. Na tú sa však pozerať nechceme.

Vrátme sa však späť k Oculusu a analógii s Mullholland Drive. Mike Flanagan od samého začiatku pracuje s realitou, treba ju však vo filme hladať – aj keď, ten, kto ju nenájde, na konci filmu pocíti jej trpkú príchuť. V duchu Lyncha nám v podstate od začiatku hovorí, že zrkadlo sa s hrdinami – a teda aj s nami – bude zahrávať. A robí to brilantne, halucinácie, ktoré vkladá do hláv Kylie a Tima sú dokonale mätúce. Z jeho teraz už otvoreného priezoru plynie prúd temnoty, ktorý v ľuďoch zohrieva udusené uhlíky vlastných démonov. Flanagan však nejedná intuitívne, zrkadlo má svoju históriu, ktorú nám Kylie (tá polovicu svojho života strávila skúmaním histórie tohto zrkadla) objasní v prvej časti filmu. Aká je to však história? Ako prvú obeť uvádza Kylie vlastníka zrkadla z roku 1754 v Londýne. Možno, že by to na prvý pohľad mohlo znamenať iba ďalšie ohnivko v prepletenom deji celého filmu, avšak oveľa zaujímavejšie je, keď sa na to zadívame z pohľadu historického vývoja žánru horor. Vo väčšine literatúry nájdeme počiatky hororu linkované na gotické romány Dracula alebo Frankenstein a neskoré 18. storočie. Vo svojej eseji „A return to the graveyard – Notes on the spiritual horror film“ z roku 2013 však americký filmový kritik James Kendrick zachádza v hľadaní koreňov hororu trochu ďalej. Počiatky hororu vidí v nie veľmi známej línii poézie súhrnne označovanej ako „graveyard school“ v Anglicku – čiže voľne preložené ako poézia z cintorína. Mali ju na svedomí mnísi žijúci v polovici osemnásteho storočia, ktorí celý svoj život strávili v kláštoroch a boli inšpirovaní tým, čo videli najčastejšie – cintorín, hroby a samotu. V tej dobe samozrejme žáner horor neexistoval a interpretácia tohto typu poézie stavala na vyrovnávaní sa so smrťou a tým, čo príde po nej. Títo takzvaní básnici smrti písali svoje poémy veľmi temným štýlom. Obsahovali neskutočne viscerálne znázornenia smrti, rozkladu tela a zhnusenia. Tým sa im darilo mať menší strach z toho, čo ich nevyhnutne čakalo. S trochou temného pátosu a vzhľadom na doterajší text možno teda povedať, že títo básnici smrti pootvorili bránu temnoty, ktorá v je v Oculuse reprezentovaná zrkadlom. Ak Mike Flanagan vedel, čo robí, klobúk dolu – ak je to iba náhoda, je to jedna z tých náhod, ktoré sa tak či tak budú vo vodách filmovej kritiky citovať s nadšením a možno i prirovnávaním ku kánonu počiatkov nášho storočia.

Niekoľko storočí sme teda intenzívne hľadeli do zrkadla a spoznávali našich démonov – cudzincov, gotické monštrá a duchov, mimozemšťanov, neskôr psychopatických masových vrahov, teroristov, až po samotnú apokalypsu a smrť. Ťažko však povedať, koľko rokov ubehlo od doby, kedy ich oči začali svoj zrak upierať na nás a monštrami sme sa vlastne stali my. Svojimi poslednými slovami pred smrťou toto naznačil aj otec Kylie a Tima – s chladným a vyrovnaným výrazom v tvári a neutrálnym tónom povedal: „I´ve met my demons. And they are many. I´ve seen the devil – and he is me.“ Flanagan filmom Oculus jedno monštrum vypustil do sveta – nevypustil ho však do sveta, kde platia definície hororu od Noëla Carrolla, ktorý tvrdil, že to, čo nás na hororoch tak fascinuje, je explorácia neznámeho, fascinácia a skutočný strach. Vypustil ho do sveta, ktorý sa za posledných niekoľko rokov zmenil, otupil a v ktorom násilie a smrť existujú skôr na úrovni entertainmentu, čohosi, čo nás zaujíma iba na úrovni materiálu nakrúteného na kameru – tá je vlastne tiež oculus, jej úlohu však Flanagan chytro znegoval v scéne, kedy Kylie a Tim počas jednej z halucinácií svoje kamery obrátili proti sebe – jedna nakrúcala druhú.

Oculus nekončí tak, ako prevládajúca väčšina filmov podobného charakteru. Flanagan sa paradoxne (paradoxne preto, lebo to robí bez potokov krvi) pripojil ku skupine ľudí typu Pascal Lugier (Martyrs, 2008), James Watkins (Eden Lake, 2008), alebo Jee-Woon Kim (Akmareul Boatda, 2010), ktorí divákovi jeho radosť zoberú. Oculus sa totiž nekončí očakávaným happyendom alebo finálnym zúčtovaním, Oculus nám ukáže pravú tvár zla a dôsledkov s ním spätými. Tak, ako si prejde hlavná hrdinka Martyrs absolútnym peklom a doslovným stiahnutím z kože, Tim z Oculusu urobí nám divákom službu za nás. Tak dlho očakávanú katarziu sám zabije. Final girl, pojem, ktorý definovala vyššie spomínaná Carol J. Clover a ktorý predstavuje tú vždy z posledných síl nad monštrom vyhrávajúcu ženu, final girl, ktorá mohla byť aj v Oculuse – Flanagan zabije. A zabijeme ju spolu s ním aj my, pretože sme príliš dlho pozerali do zrkadla s prižmúrenými očami a nechali sme ho presvedčiť nás, že „Everything is fine.“ – presne tak, ako to zrkadlo v Oculuse šepká Alanovi, ktorý popri tom škrtí svoju vlastnú ženu. Je teda možné, že príde doba hororov, ktoré nám opäť raz prestanú hrať do karát tak, ako to bolo kedysi. Oculus nám nadstavil zrkadlo reality – tým, že nám neposkytol možnosť zatlieskať a vydýchnuť si nad tým, že spolu s ním zničíme ďalšie monštrum. Ako Flanagan naznačil v jednom interview, skutočné zlo neponúka odpovede. Na konci Oculusu tlieskať od radosti nebudeme – tlieskali by ste vy, keby ste na ulici svedkami skutočnej smrti? Pravdepodobne nie. A práve preto je Oculus a všetky jemu podobné filmy tak dôležité – pripomínajú nám, prečo sa musíme zase naučiť báť.