Keď v roku 1957 vyšla kniha Na ceste, ihneď okolo seba vyvolala rozruch. O 55 rokov neskôr, na filmovom festivale v Cannes, bola uvedená jej filmová verzia – a nestalo sa absolútne nič.

Kniha, na ktorú Jack Kerouac zbieral (a zažíval) materiál štyri roky, aby ho spísal počas troch týždňov na legendárnu rolku papiera, sa stala jedným z veľkých diel americkej literatúry. Spolu s Ginsbergovou zbierkou básni Vytie a Burroughsovou prózou Nahý obed položili základné kamene beatnickej generácie, intelektuálneho a literárneho hnutia, ktoré v 50. rokoch strieľalo Amerike do chrbta náboje plné nonkonformnej, otvorenej a provokatívnej literatúry.

Máloktoré knižné dielo malo a stále má taký vplyv na spoločnosť a ľudí ako Na ceste. Povojnová Amerika ledva stihla pochovať svojich padlých a už sa vynárali nové konflikty (Kórea, neskôr Vietnam). „Červená hrozba“ udržovala spoločnosť v strachu a konformizmus bol najlepší spôsob, ako sa stať poriadnym americkým občanom. Pod povrchom to ale vrelo. Prevažne mladí, kapitalistickou ideológiou „Ameriky – dobrého ochrancu sveta“ neovplyvnení ľudia sa odmietali podieľať na vytváraní pokryteckej, kontrolovanej spoločnosti a hľadali spôsoby, ako vyjadriť svoje vlastné pocity a túžby – slobodu, hľadanie Boha, experimentovanie s omamnými látkami, sexuálnu otvorenosť, záujem o neskostnatené a svieže umenie. Práve pre nich bol román Na ceste novou bibliou.

Samozrejme, úspech Na ceste nie je zapríčinený len spoločensko-kultúrnou situáciou. Kerouac používa svieži, hovorený jazyk na opis svojho neskutočného, dobrodružného príbehu, skladajúceho sa ako mozaika z množstva malých výjavov a situácií. Stoja na silných a dobre vykreslených postavách, z ktorých žiadna nebola vymyslená. Dlho sa Kerouacovo najznámejšie dielo považovalo za nesfilmovateľné. Práva na filmové spracovanie vlastnil od roku 1980 sám Francis Ford Coppola, ale trvalo viac ako polstoročie od vydania knihy, kým sa filmovanie zrealizovalo.

Nakrúcanie sa začalo v roku 2010 a film mal premiéru v roku 2012 na festivale v Cannes. Na režisérsku stoličku sa posadil rozhodne nie neskúsený Walter Salles (Hlavná stanica, Motocyklové denníky) a napísať scenár sa podujal Jose Rivera. Ten so Sallesom spolupracoval už na spomenutých Motocyklových denníkoch. Rolu Sala Paradisea (Jacka Kerouaca), rozprávača, získal Sam Riley, ktorý fantasticky stvárnil speváka Iana Curtisa z post-punkovej kapely Joy Division vo filme Control. Ústrednou postavou Kerouacovej knihy je Dean Moriarty (v skutočnosti Neal Cassady), vo filme ho hrá Garrett Hedlund. Za zmienku rozhodne stojí aj Viggo Mortensen v malej, ale utešenej úlohe Bulla Leeho (Williama S. Burroughsa). Hlavné ženské postavy stvárnili Kirsten Stewart a Kirsten Dunst.

Aký je teda hlavný rozdiel medzi kultovou knihou a jej filmovým spracovaním? Filmu chýba to, čo robí knihu výnimočnou – náboj, ktorý čitateľa donúti zhltnúť pomerne rozsiahle dielo za minimálny možný čas a po tomto zhltnutí sa postaviť a vyberať sa na vlastný road-trip len preto, aby pocítil slobodu, ktorá z Kerouacovej knihy srší. Román vezme čitateľa na nezabudnuteľnú cestu plnú života. Nie je len o prežívaní dobrodružstiev, večierkov plných alkoholu, drog, jazzu a sexu, ale aj o hľadaní samého seba a svojej vlastnej cesty v živote (o čom Kerouac vedel dosť), o priateľstve a o všetkých veciach, ktoré dávajú človeku pocítiť, že je nažive.

Ústredná postava Dean Moriarty je ťahúňom príbehu. Pôsobí na ľudí ako magnet. Milujú ho, obdivujú a nasledujú, hoci Dean sám je nezodpovedný egoista a jeho život je od detstva jeden veľký zmätok. Ale túžba po živote, po autentických a silných zážitkoch, po hľadaní tajomstiev (ktoré doluje aj pomocou drog) z neho robí jednu z najcharizmatickejších postáv v histórii literatúry. V knihe sú zaplnené celé strany jeho monológmi, myšlienkami a názormi. Len sa tak z neho hrnú. Je zaujatý všetkým, nadšený pre všetko a rozhodnutý stihnúť prežiť aspoň tri životy. Filmový Dean pôsobí len ako nezodpovedný egoista, ktorý ťahá seba i ostatných z jednej párty na druhú. Hlboký rozmer, ktorý Kerouac svojej postave (opisujúc reálneho priateľa Neala Cassadyho) dal, je vo filme zobrazený nedostatočne.

Vo výsledku pôsobí film Na ceste ako súhrn takmer nijako alebo len málo súvisiacich scén, pri ktorých divák, neoboznámený s knižnou predlohou, nemusí chápať všetky kauzálne spojenia. Keďže trvá takmer dve a pol hodiny a počas celej minutáže ponúka takmer rovnakú schému (cestovanie niekam, párty, cestovanie späť, párty, nová postava, párty, cestovanie), nevyhnutne sa dostaví nuda. Napriek tomu, že tvorcovia sa snažili zachytiť atmosféru knihy (najmä častými scénami pri východe a západe slnka, „tulácka poetika“ je predostieraná divákovi hneď od začiatku na korbe nákladného auta), silné momenty prichádzajú zriedkakedy – skvelý Viggo Mortensen ako Bull Lee, výlet do Mexika a záver, v ktorom je citovaný koniec Kerouacovej knihy.

Na ceste nie je zlý film, ale tomu, kto čítal knižnú predlohu, nemá veľmi čo ponúknuť. V žánri road-movie sa nachádzajú aj lepšie, obohacujúcejšie kúsky, a preto toto spracovanie kultovej knihy pravdepodobne zapadne prachom. Tvorcom sa určite nedá uprieť odvaha, ale na to, aby zobrazili všetko, čo je v knihe opísané, by musel byť film neúnosne dlhý a vybrať len to, čo sa zdá na prvý pohľad podstatné, je nadľudská úloha, keďže kniha bola napísaná veľmi plynulo.

Kerouacova kniha Na ceste teda ešte stále čaká na filmové spracovanie, ktoré ju preslávi aj na striebornom plátne, rovnako ako sa toho dočkal Ken Kesey so svojou knihou Bol som dlho preč (Prelet nad kukučím hniezdom, M. Forman) alebo Mario Puzo so svojím Krstným otcom (Francis Ford Coppola).