Stopy na hrebeni, 2013Žáner: dokument
Minutáž: 53 minút
Krajina: SR
Rok: 2013

Réžia: Pavol Barabáš
Scenár: Pavol Barabáš
Kamera: Pavol Barabáš, Mišo Sabovčík, Adam Kadlečík
Hudba: Maroš Barabáš
Hrajú: Mišo Sabovčík, Adam Kadlečík, Gabo Čmárik, František Kele, Ivan Kluvánek, Ivan Lehotský, Matouš Melich

Ani nie hodinový dokument Pavla Barabáša uzatvára jeho šesťdielnu sériu Príbehy tatranských štítov v koprodukcii s RTVS. Posledný diel rekonštruuje jedinečnú expedíciu: celý tatranský hrebeň v zime zatiaľ preliezol jediný človek, Pavol Pochylý, prezývaný Pavúk, v roku 1979. O 35 rokov neskôr sa o to isté pokúsile prvé družstvo, trojica Mišo Sabovčík, Adam Kadlečík a Gabo Čmárik.

Vyše 130 vrcholov, štítov a veží bez akejkoľvek podpory či zliezania do dolín a vynášok, a to všetko v zimnom mraze, vetre a snehu, je obrovskou osobnostnou skúškou, hoci kritériá náročnosti podliehajú aj u horolezcov dobovému vkusu. A aj keď nenachádzate na rozložení tatranského hrebeňa nič logické, na rozdiel od distribútora. Podľa niektorých je skupinový výstup ešte náročnejší ako samostatný, preferovaný pred niekoľkými dekádami, pretože pri individuálnom máte zodpovednosť len sám za seba.

Stopy na hrebeni, 2013

Nestori slovenského lezenia ako František Kele alebo Ivan Kluvánek uvádzajú diváka do kontextu a spolukomentujú súčasný pokus troch mladíkov o napodobnenie už bradatého Pochylého zimného prechodu. Barabáš k nim pridáva aj Pavla Pochylého, výpoveďami a zábermi prevzatými z filmu Pavúk. (Ide o dokudrámu Samuela Jaška, ktorá mala byť vonku koncom roku 2013, ale podľa informácií z oficiálnej stránky film stále nie je dokončený.) Druhú rovinu tvoria výpovede troch účastníkov výpravy. Do Tatier sa prenášame v dvoch typoch záberov: „found footage“ zo športovej kamery, ktorú mali horolezci pri sebe a Barabášove zväčša letecké zábery panoramaticky mapujúce tatranskú scenériu, prípadne stopujúce troch, neskôr dvoch chalanov.

Jeden z nich, Gabo Čmárik, totiž pre zdravotné problémy musel z prechodu pomerne skoro odstúpiť. Ostalo to na dvojici Sabovčík a Kadlečík, čo už na rozdiel od tvaru hrebeňa naozaj pôsobí logicky: už pred výstupom boli dobrými kamarátmi a napriek viacerým krízam v priebehu výpravy sa ich priateľstvo iba utužilo. To už tak asi býva, keď si s niekým navzájom zachraňujete život. Tiež logicky dvojicu väčšinou ťahá Sabovčík s vizážou Kristusa. Iný režisér by sa vari viac pohral s ich vzájomným dopĺňaním. Barabáš ich prakticky nikdy neukazuje spolu v obraze (myslím teraz na zábery natočené po výprave).

Stopy na hrebeni, 2013

Počas výpravy vskutku nechýbali dramatické momenty. Barabášovmu filmu škodí, že chvíle napätia a nebezpečenstva približuje takmer vždy len hovoreným komentárom. Len málokedy sa pri popise závažnej situácie objaví záznam z ich osobnej kamery. Možno záznamy nemali dostatočnú kvalitu alebo ani neexistujú. Tých niekoľko adrenalínových a závrat vyvolávajúcich pohľadov na tenkú líniu končiaru s prázdnom na oboch stranách poskytuje iba čiastočnú útechu. Ešte sú tu Barabášove vlastné obrazy, majestátne panorámy chuchvalcov pary prevaľujúcich sa cez šikmú stenu alebo snehových polí oslepujúcich odrážaním slnečného svetla.

Pri nedostatku ukazovanej a neprerozprávanej drámy vysokohorská romantika pravdepodobne predstavuje vrchol ohurovania diváka. Filmári sa stále môžu spoliehať, že patriotizmus zvyšuje úroveň estetického zážitku. Trochu ho kazí, keď v snahe o vyššiu nasýtenosť faktmi sa na obraze postupne vypisujú názvy a nadmorské výšky vrcholov, ktorými prechádza kamera. Údaj sám nie je na škodu, hoci tie desiatky názvov si nikto nebude pamätať. Ide mi o farbu písma: biele na bielom (snehovom, ľadovom a oblačnom) pozadí je prinajlepšom zvláštne grafické rozhodnutie.