Žáner: animovaná hororová komédia
Minutáž: 87 minút
Krajina: USA
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Tim Burton
Scenár: Leonard Ripps, Tim Burton, John August
Kamera: Peter Sorg
Hudba: Danny Elfman
Hrajú: Catherine O’Hara, Martin Short, Martin Landau, Winona Ryder, Robert Capron, Conchata Ferrell, Christopher Lee, Atticus Shaffer a ďalší

Frankenweenie (2012)Tim Burton sa po siedmych rokoch vracia k jemu najbližšej stop-motion animácii. Výraznejším úspechom sa naposledy tešila práve jeho animovaná Mŕtva nevesta (Corpse Bride, 2005). Hrané intermezzo v jeho filmografii predstavujú tri priemerné snímky, ktoré do vienka dostali presne toľko výstrednosti, aby sa zahmlil nezaujímavý scenár. No kým spievajúci Diabolský holič bol krokom vedľa, Frankenweenie je bezpochyby návratom do bezpečnej zóny – no návratom trochu zbabelým a možno i zbytočným.

Priaznivci Burtonovho diela Frankenweenieho dobre poznajú z rovnomenného krátkeho hraného filmu z roku 1984, za ktorý dostal Burton vyhadzov z Disney Pictures. Teraz, skoro tridsať rokov neskôr, sú Disney a Burton opäť zadobre, aby vznikol celovečerný remake. Tak ako pred rokmi, i teraz nám režisér servíruje čiernobiely film o láske medzi chlapcom a jeho psom. Keď Victor pochová svojho najlepšieho priateľa, učiteľ fyziky mu vnukne spásonosný nápad, ako Sparkyho oživiť – pomocou magickej sily blesku. Experiment sa vydarí a nahrubo pozošívaný Sparky opäť radostne pobehuje okolo, šťastne krúti chvostom až kým mu neodpadne a, ako inak, desí okolie. Do všetkého sa ešte primontuje súťaž vedeckých projektov, vďaka ktorej sa nedbanlivé oživovanie vymkne spod kontroly.

Frankenweenie (2012) Frankenweenie (2012)

O hodinu dlhší, ostrejší a trojdimenzionálny update sa v príbehu rigorózne drží svojho predchodcu (dokonca, často ide o úplný obrazový prepis) a zvyšný priestor venuje zdôrazneniu pointy pre tých menej všímavých, miernej scenáristickej vate (ďakovačka smeruje scenáristovi Johnovi Augustovi) a koláži kultúrnych stereotypov – musí to byť práve japonský chlapec, ktorého experiment stvorí korytnačiu verziu godzilly. Nanešťastie pre Frankenhafíka, Norman a (jeho zlostní) duchovia (ParaNorman, 2012) a smutní zombíci boli s rovnakým posolstvom v kinách už o pár mesiacov skôr. A, treba uznať, že aj s lepším scenárom.

Všetky úžasné detaily (ako dizajn scén a postáv) a najtrefnejšie vtipy (Goodbye Kitty) sú dekády staré a doplnená hodina času príbeh veľmi neobohatila. Odpoveď na rozdiel medzi pôvodným Frankenweeniem a jeho súčasným spracovaním nájdete priamo vo filme – Burtonov starší film bol filmársky poctivý, úprimný a skvelý práve preto, že bol zo srdca. Opakovaný experiment dopadol o čosi horšie, pretože sa zmenili premenné. A to, žiaľ, nenapraví ani rozkošný Sparky. Frankenweenie je aj napriek mojim výčitkám sklamaním hlavne v kontexte Burtonovej filmografie. Nie je však ani zďaleka jeho najhorším počinom a ľahko tromfne ktorýkoľvek z jeho posledných hraných filmov.