Originálny názov: La Grande Bellezza
Žáner: dráma
Minutáž: 141 minút
Krajina: Taliansko
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Paolo Sorrentino
Scenár: Paolo Sorrentino, Umberto Contarello
Kamera: Luca Bigazzi
Hudba: Lele Marchitelli
Hrajú:Toni Servillo, Sabrina Ferilli, Carlo Verdone, Carlo Buccirosso, Isabella Ferrari, Giorgio Pasotti, Serena Grandi, Luca Marinelli, Vernon Dobtcheff
Paolo Sorrentino, oceňovaný taliansky režisér a scenárista, má za sebou medzinárodne úspešné snímky ako Následky lásky (2004), Božský (2008) alebo Tu to musí byť (2011), ocenené v Benátkach i v Cannes. Známy je predovšetkým osobitou vizuálnou stránkou svojich filmov a podmanivou hudbou. Ako predošlé filmy, aj jeho najnovší titul Veľká nádhera zanecháva veľmi silný dojem a prináša navyše niečo nové.
Predovšetkým talianska filmová kritika vníma Veľkú nádheru ako obdobu Felliniho Sladkého života (1960): je v nej Rím, smotánka, filmový príbeh rozprávaný v epizódach, no najmä postava muža hľadajúceho zmysel života. Avšak Sorrentino svojho slávneho talianskeho predchodcu nekopíruje, dáva tejto téme úplne iný rozmer.
Veľká nádhera nás zavedie do spoločnosti rímskej smotánky, kde je ústrednou postavou 65-ročný novinár a spisovateľ Jep Gambardello (Toni Servillo spolupracoval so Sorrentinom už pri viacerých filmoch a v roku 2008 získal Zlatý glóbus v kategórii Najlepší herec za film Gomorra). Jep už takmer 40 rokov nenapísal žiaden román. Na konte má len jeden, ktorý nielen jeho najbližších neraz rozdeľuje na dva tábory. Jedni knihu považujú za majstrovské dielo, druhí za povrchnú a predvídateľnú. Sám Jep si z tejto situácie nerobí ťažkú hlavu a na otázky, prečo nenapíše ďalšiu knihu, len ležérne odpovedá: „Zatiaľ som nenašiel veľkú krásu, ktorá by ma oslovila.“ V skutočnosti sa však utápa v množstve večierkov, nadväzuje komunikáciu so starými známymi a ako zamestnaný novinár robí rozhovory s ľuďmi, ktoré ho ako osobnosť nikam neposúvajú. Považuje ráno za „neznáme“, utápa svoju myseľ nielen v alkohole, ale aj vo vlastných myšlienkách, na ktoré sa „človek v troskách“, ako sám sebe hovorí, snaží nájsť odpoveď.
Dbá sa na každý detail a scenár pri spolupráci Sorrentina s Umbertom Contarellom nie je výnimkou. Film napĺňajú zaujímavé, dôvtipné dialógy s poetickým podtónom, často venované morálke. Kamera Lucu Bigazziho je už tradične famózna a výnimočný projekt kompletizuje hudba Lele Marchitelliho.
Epizodická štruktúra filmu je plná zaujímavých tém. Hudobne podfarbený a vizuálne podmanivý prológ so skupinou turistov v starom Ríme navodzuje existenciálnu atmosféru už len tým, že jeden z turistov náhodne zomiera, pričom neosobnú tragédiu dopĺňa spevácky zbor. Následne sme na prominentnej žúrke a klasická hudba sa razom mení na tanečnú elektroniku, pri ktorej lepšia spoločnosť stráca rozum. Do zákulisia prostitúcie a biznisu s krásou nás zavedie Sabrina Ferilli v úlohe starnúcej striptérky Ramony, ktorá vnesie do Jepovho života nový impulz. Náboženská rovina v podaní kardinála uprednostňujúceho debaty o dobrom jedle než o cirkvi a viere má zasa skôr morálnu podstatu. A takú má aj stretnutie so starou misionárkou Máriou, ktorá neznesie spoločnosť smotánky pri jednom stole, lebo ich problémy jej prídu banálne oproti tým skutočným. Jepove potulky mestom sa končia silným mementom a čo je najdôležitejšie, divák pocíti skutočnú „veľkú nádheru“.
Množstvo zaujímavých epizód či poviedok vytvára jeden veľký príbeh. Sorrentinove nekončiace odkazy na zmysel života, lásku, náboženstvo (ktoré k Rímu neodmysliteľne patrí), umenie, mladosť v kontraste so starobou, prelínanie filmu so snom robia z Veľkej nádhery snímku, ktorú treba vidieť rozhodne viac ako raz.
