Žáner: komédia
Krajina: Česká republika
Minutáž: 96 minút
Rok: 2010
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Robert Sedláček
Kamera:
Hudba:
Hrajú:Jaroslav Plesl, Simona Babčáková, Jiří Vyorálek, Johana Švarcová, Igor Bareš, Aňa Geislerová, Jan Hřebejk, Marek Taclík, David Švehlík a ďalší

Největší z ČechůAko správny (ex)dokumentarista, Sedláček má dobré oko na konvencie, správanie naučené, čiže neprirodzené. Zároveň trpí tou nešťastnou úchylkou mnohých tvorivých ľudí, že totiž konvencie z duše neznáša. Ekonomický systém, do ktorého sa pokúšame vtesnať našu každodennú realitu, „pozdný“ kapitalizmus, je tiež súborom konvencií na výmenu statkov. V tomto systéme je statkom – mimoriadne nákladným pri výrobe a s veľmi neistou investičnou návratnosťou – aj celovečerný hraný film. Proste takýto špás stojí peňeži. Za sto rokov vývoja producenti – filmoví podnikatelia – vynašli a uplatnili množstvo stratégií, ako minimalizovať riziká a maximalizovať zisky. Tieto stratégie zvyknú, samozrejme, ovplyvňovať alebo priamo zasahovať do vlastnej štruktúry dotyčného produktu, čiže do výslednej podoby filmového diela. Jeden príklad z mnohých: žánrový film je účinnou stratégiou úpravy diváckych očakávaní, tzn. určením povestnej marketingovej cieľovej skupiny.

Žánrovo je Největší z Čechů prezentovaný ako komédia. Skutočnosť je, ako to už býva, oveľa komplikovanejšia. Film je vystavaný ako fiktívny dokument o príprave dokumentárneho filmu. Áno, meta na kvadrát. Alebo spôsob, ako sa pozrieť na vlastné povolanie (filmárčinu) s veľkou dávkou irónie a „angažovaného“ odstupu. Ústrední hrdinovia reprezentujú jadro profesie. Partiu vedie režisér (Jaroslav Plesl), s víziami a ambíciami v konflikte s reálnymi rozpočtovými možnosťami. Jeho najbližšou spolupracovníčkou je producentka (Simona Babčáková), ktorá sa snaží tieto vízie preložiť do podoby stráviteľnej pre držiteľov kasy (či už ide o komisiu českej verzie Audiovizuálneho fondu alebo komerčných sponzorov). V tíme sú aj kameraman (Jiří Vyorálek) so záľubou v živloch, depresii a alkohole a mladá zvukárka (Johana Švarcová) s nenarušenými ideálmi študentky FAMU. „Fantastickú štvorku“ dopĺňa mefistovský charakter šéfa agentúry Dobrý den (Igor Bareš).

Největší z Čechů (2010) Největší z Čechů (2010)

O „obsadení“ v klasickom zmysle však len ťažko hovoriť. Doku-fikciou sa premelú zástupy podivných (väčšinou autentických) postavičiek, tzv. rekordmanov, ľudí, ktorí dokážu niečo urobiť najlepšie na svete. Na nakrútenie ich umeleckých profilov totiž dostane náš režisér od agentúry Dobrý den – nech to znie akokoľvek bizarne – pomerne slušný rozpočet. A keďže sofistikované prosíkanie pred štátnou komisiou vedenou samotným Janom Hřebejkom zlyhalo, režisér túto prinajmenšom zvláštnu ponuku neochotne akceptuje.

Nasleduje rabelaisovská výprava panoptikom ľudskej výstrednosti: od chlapíka, čo s hodinárskou trpezlivosťou vyrába predmety zo slamy, no nemá problém nemiestne urážať svoju tehotnú manželku, cez skinheada, schopného vypiť fľašu piva najrýchlejšie na svete – pod vodou, až po domov dôchodcov virtuálne bickyklujúcich okolo sveta. Zbierku nehercov dopĺňajú v kameách také ikony českej kultúry ako už spomínaný Hřebejk, Aňa Geislerová ako vidiecka čašníčka a pesničkár Wabi Daněk.

Největší z Čechů (2010) Největší z Čechů (2010)

Ak by vám do scény v domove dôchodcov Největší z Čechů stále pripadal ako šikovne zostrihaná zbierka kuriozít, azda pohľad na babičky a deduškov, statočne zdolávajúcich na stacionároch posledné kilometre do Santa Fe v sprievode miestnej country verzie vokálnej skupiny Trend, niečo zmení. Stotisíc kilometrov je stotisíc kilometrov, nech ich partia kamarátov prekoná z bodu A do bodu B alebo sa pri tom nepohne z miesta. Zvláštne, koľko ľudí považuje cestovanie v čase za doménu sci-fi, hoci to robíme všetci každý deň, každú chvíľu svojho života. Niektorí z tých, čo šli s nami, sa od nás odpoja, ale kilometre, dni a roky, strávené spolu, nám ostanú už nafurt. Sedláčkov film nie je cynickým zarábaním na bizarnej snahe o „pätnásť minút slávy“ „v žiare reflektorov“ alebo „na obrazovke“. Ide skôr o manifestáciu a oslavu ľudskej snahy niečo dokázať, niečo vytvoriť. Nakoniec, užitočnosť akéhokoľvek výtvoru dnes nedokážeme posúdiť úplne. Raz sa ľuďom môže setsakramentsky zísť schopnosť piť z fľaše pod vodou alebo zjesť sto párkov na posedenie.

Preto si môže režisér v jednej zo scén vo chvíľke vytrženia povedať: „som Fellini“. Ako vraví inde, jeho deťmi sú filmy a práve vidí jedno z takých detí rásť do krásy priamo pod svojimi rukami. Zo silných príbehov sa rozlievajú na všetky strany silné emócie. To vedel Fellini a vie to aj Sedláček.